Viem tu byť v tichosti pre neho a prinášať mu kúsok vonkajšieho sveta

„Sedím v autobuse. Postupne každou zastávkou sa znižuje počet cestujúcich a ostávajú len tí najstarší a ja. Po takmer trištvrte hodinovej ceste z centra mesta sa blížime ku konečnej. „Nemocnica s poliklinikou” ozve sa tlmene a zašumene. V duchu sa ponáhľam, ale telo mám čiastočne paralyzované. Vystupujem ako posledná. Už napadal prvý sneh. Všade naokolo je čisto a pomerne ticho. Počuť len údržbára „lopatovať“ sneh a mechanické dvere. Prechádzam hlavným vchodom a uvedomujem si, že toto miesto, ktoré som už mnohokrát navštívila, je zakaždým rovnaké a zároveň neznáme. Dostala som sa pred oddelenie JIS, sedím a vydýcham sa. Neznámo mi obklopí myseľ a pred vstupom sa potrebujem uzemniť. Vyťahujem z batohu malý zošit na všetko a zhmotním svoje pocity v napísaných slovách. Ešte narýchlo perom dokončím skicu výhľadu z domu, ktorú mu chcem podarovať. Sú na nej kvety, ktoré vybral a aj jeden z našich psov. S čistou hlavou vstávam a zazvoním. Sestrička otvorí veľké presklené dvere a prechádzame cez ďalšie, tieto už majú matnú fóliu a nie je cez ne vidno. Oblečiem si sterilný plášť, návleky a vchádzam do veľkej bielej miestnosti. Uprostred je posteľ a tam leží on. Už pred prahom sa mi tisnú slzy do očí. Ale nemôžem plakať a klepať sa, teraz nie. Nadýchnem sa a vykročím rovno za ním. Jemne mu oboma rukami chytím ruku, v ktorej nemá napichnutú kanylu a pozdravím sa. Vidím, že je o neho dobre postarané. Pýtam sa ho, čo dnes robil, ako tu varia a čo mu chutí a nechutí. Vychvaľuje sestričky a usmieva sa pritom na jednu z nich. Vynárajú sa mi spomienky z detstva, ktoré bežne nevidím. Zaspomíname si, ale aj mu poviem, čo sa teraz doma deje a ako si naše psy včera pýtali druhú večeru.

Sestrička v službe sa na mňa pozrie a pohľadom mi povie, že by som už mala končiť. „Ďakujem Ti, starký. Prídem aj zajtra a dáme si spolu čaj z automatu.” Rozlúčim sa a položím mu malú kresbu spolu s hruškou z našej záhrady na stolík. Je to totiž to všetko, čo môžem momentálne spraviť. Pomôcť mu priamo neviem. Ale za to tu viem byť v tichosti pre neho a prinášať mu kúsok vonkajšieho sveta do nemocničnej izby. Vidieť ho tak často, ako len viem a keď vládze, tak sa s ním aj porozprávať.

Som zmierená. Dlhou cestou autobusom sa vo mne umocní pocit vďaky a lásky. Tak ako je v nás život, tak je v nás aj smrť. Pomôcť nám všetkým vie jedine láska.“