To najpodstatnejšie na rozhraní života a smrti je rozlúčka

Žijeme časy, ktoré sme viac ako 100 rokov nezažili. Bojíme sa o vlastný život, prežívame smútok, úzkosť, neistotu, frustráciu, únavu, vinu, hnev. Denne zomiera viac ako 100 ľudí, väčšina z nich v nemocnici na infekciu COVID-19 či jej následky. V krátkej dobe 2-3 týždňov sa mnohí naši blízki, ktorí ochoreli, dostanú pred bránu smrti. Navštíviť ich v nemocnici nemôžeme, nemajú ani silu s nami telefonovať. Lekári a sestry sú tak vyťažení, že aj telefonáty s nimi sú časovo obmedzené. Vďaka za pár slov do telefónu a musia pokračovať v starostlivosti o pacientov na preplnenom oddelení. Nevieme, čo s našim dedkom, babkou, či ďalšími príbuznými bude. Prežijú? Príde osudný telefonát? Cítime sa vinní, že im nedokážeme pomôcť, že nemôžeme s nimi byť v najťažších chvíľach života. My sme tí vyvolení, ktorí prežijeme a oni možno budú musieť odísť. Ťažoba na hrudi je o to väčšia, ak sme to my, ktorí sme ich nechtiac nakazili. Ak zomrú, už ich nikdy neuvidíme, už sa ich nikdy nedotkneme. Na pohrebe stojíme vonku v rozostupoch, bez podania rúk a po obrade ideme rovno domov. Bojíme sa o seba, o ďalších blízkych v rodine či okolí. Kto bude ďalší? Prežijeme? Kto sa postará o naše deti? 

To najpodstatnejšie pred a za bránou smrti je rozlúčka. Čas, ktorý si na ňu vyhradíme, blízkosť s človekom, s ktorým sa lúčime a láska, ktorá je medzi nami.

Ak je náš blízky vo veľmi zlom stave a nemôže telefonovať, nahrajme slová lásky na Watsup či inú aplikáciu a poprosme kohokoľvek z oddelenia, aby tieto slová pri uchu nášho dedka, babky, či iného príbuzného prehral. „Myslím(e) na Teba. Sme v poriadku. Posielame Ti na diaľku objatie a pusu. Čokoľvek, čo nám život prinesie, zvládneme. Malý Janko Ti ešte chce povedať básničku,...zaspievať pesničku, počúvaj... Prídeme Ťa pozrieť akonáhle nás k Tebe pustia. Nevadí, že nevládzeš, nemôžes odpovedať. Vieme, že nás počuješ. Ozveme sa zajtra."

Ak nám oznámili, že náš blízky zomrel, je to šok. Prichádzajú vlny bolesti, smútku a viny, že musel zomrieť bez nás a my sme zostali. Skúsme sa s ním, keď toho budeme schopní, vo vnútri na chvíľu spojiť. Je to možné. Láska a vzájomná blízkosť v srdci nikdy neumierajú. Ak sme sami a nemôžeme byť s nikým iným, skúsme to sami, tam, kde sme. Ak sú okolo nás ľudia, ktorí nášho blízkeho či známeho poznali, urobme to spolu. Stíšme sa. Zapáľme sviečku. Chyťme sa za ruky. Poďakujme mu nahlas za všetko, čo nám do života dal. Zaspievajme mu pesničku. Pomodlime sa. Napíšme mu list, ktorý mu hodíme do hrobu. Nakreslime obrázok, ktorý ho poteší. Na jeho počesť uvarme obed vo viacerých rodinách a spomínajme spolu každý doma, ale zároveň v spojení.

Aj pre deti, ktorým Covid vzal starých rodičov či rodičov, je to ťažké. Potrebujú pochopiť, čo sa deje, potrebujú byť v ťažkých chvíľach s dospelým, ktorého poznajú a majú radi. Ak ich zahrnieme do nahrávky alebo rozlúčky, môžeme im tak pomôcť vyhnúť sa komplikovanému smúteniu a znížiť riziko depresie v dospelom veku. Ak ich z týchto aktivít vynecháme, aby netrpeli, možno dočasne bolesť nepocítia, ale nevyhnú sa jej a neskôr sa im bude intenzívne vracať  najmä vtedy, ak človek, ktorého stratili, im bol veľmi blízky. Deti sú zraniteľné, ale nie sú slabé. Bolesť z hroziacej či reálnej straty v našej prítomnosti zvládnu.