STRETNUTIE VO VLAKU. Z cyklu „Sladko-trpké príbehy zo života“ nielen pre tých, ktorí stratili blízkeho.

Nikdy som si nemyslela, že sa to stane práve mne. Prísť o manžela a otca našich dvoch detí v období, keď sme ho všetci tak potrebovali, bola rana pod pás. Nebola som na ňu pripravená. Nerátala som s takýmto životom a nikdy som si ho v tejto podobe nepredstavovala.

Z prvých dvoch mesiacov po Jurajovej smrti si veľa nepamätám. Žili sme vo vzduchoprázdne. Najdôležitejšie pre mňa bolo postarať sa o deti. Boli dni, keď som mala pocit, že zaviezť Katku ráno do škôlky, nachystať Peťovi desiatu a potom o deviatej zapnúť notebook je nad moje sily. Nevnímala som, čo sa deje okolo mňa. Nezaujímalo ma, kto ako žije. Nezaujímalo ma, čo ktorý politik povedal. Nemala som silu deti počúvať, chodiť s nimi cez víkendy na výlety, pozvať priateľov na návštevu. Iba som „bola“. A aj to bolo náročné.

Smútok, plač a samota ma zmáhali po večeroch, keď deti zaspali a zostala som sama. Juraj mi neskutočne chýbal. Chýbali mi jeho nežné dotyky, jeho vôňa, jeho ráznosť a bezpečie, ktoré som vedľa neho vždy cítila. Boli dni, keď sa bolesť na hrudi stávala neznesiteľná. Začali ma prepadať obavy, či to dlhodobo zvládnem. Dokážem sa sama postarať o deti do doby, kým dospejú? Dokážem s bolesťou dlhodobo žiť tak, aby ma nezničila? Budem sa mať niekedy lepšie?

Nedávno som cestovala vlakom k mojim rodičom. Deti zobrali na víkend, aby som si oddýchla. Vlak bol plný, ale podarilo sa mi nájsť si miesto na sedenie v prvom vozni pri okne. Oproti mne sedel pán v strednom veku a čítal knihu. Fascinovalo ma, ako je ňou zaujatý, ako „si číta v svojom svete“. Podobal sa na Juraja. Okamžite som túto myšlienku zavrhla. Nikto sa na neho predsa nemôže podobať. Mimika pánovej tváre napovedala, že nevníma, čo sa deje okolo. Ani si nevšimol, že som pristúpila. Až keď vlak zastal, zdvihol hlavu, zvraštil obočie a pozrel sa, v ktorej stanici stojíme. Odvážila som sa opýtať: „Knižka, ktorú čítate, je zaujímavá, však?“ „Áno, sú to krátke príbehy vysťahovalcov, ktorí v novej krajine budujú svoj život, aby sa spolu s deťmi mali lepšie. Ale zároveň smútia za domovom“, odpovedal.

Jeho slová ma zaujali. V rozhovore sme pokračovali, až kým nevystúpil. Zdalo sa mi, že môj záujem o knihu ho prinútil vrátiť sa do reálneho sveta. Rozprával mi o tom, ako títo ľudia tvrdo pracovali, ako dobrovoľne opustili domov v nádeji, že spolu s deťmi budú časom žiť lepší život. Bolo príjemné ho počúvať a na chvíľu som konečne zabudla na to, ako žijem. Keď pán vystúpil, uvedomila som si, že niečo zásadné sa po smrti Juraja v mojom vnútri zmenilo. 

Nikdy pred tým som sa vo vlaku neodvážila cestujúceho opýtať, čo číta...

Mária Jasenková
ilustrovala Kristína Znamenáčková


V Plamienku ponúkame deťom, ktoré stratili rodiča, súrodenca alebo inú, veľmi blízku osobu a ich najbližším, ako aj rodičom, ktorí stratili dieťa bezplatnú konzultáciu s psychológom.

V Plamienku  pomáhame bezplatne. 
Darujte nám prosím aj tento rok 2 percentá z daní, aby deti a rodičia po strate blízkeho opäť vnímali pestrosť farieb života. ĎAKUJEME.

Pravidelne vydávame články, podcasty a videá. Chceme s Vami zdieľať to, čím nás deti a rodiny obohacujú a čo sa z kníh naučiť nedá a čo sa učíme priamo od nich. Prihláste sa na odber nášho mesačného newslettra.