Skupinové terapie mojim synom pomohli hovoriť o svojom smútku za dedkom

Ondrejko a Filipko sú dvaja bratia narodení v jednom roku. So svojím starým otcom mali výnimočný vzťah. „Žili sme v jednej domácnosti a odmalička ich vychovával. Tri mesiace po narodení Filipka som kvôli platničkám zostala na dlhšiu dobu ležať a musel ho aj prebaľovať. Neskôr môj manžel od nás odišiel a môj otec ich vodil na krúžky aj do školy," spomína Adela, mama oboch chlapcov. Milovaný dedko im odišiel náhle a bez rozlúčky.“Bol po operácii kolien, v pondelok som ho viezla do kúpeľov a v utorok na obed odtiaľ volali mojej mame, že zomrel na infarkt. Práve som bola odviezť Ondríka do školy, keď mi to oznámila. Musela som zavolať do kúpeľov, či je to skutočne pravda- a potom som sa zrútila," hovorí Adela.

Chlapcom to oznámila po príchode zo školy. „Samozrejme, veľmi plakali. Mali sme objednaný spoločný víkendový pobyt. Napokon sme sa rozhodli pohreb posunúť a na dovolenku ísť. Chlapci chceli  po čas pohrebu dedka vidieť. Chápala som to, jeho smrť nečakali. Snažila som sa im odpovedať na všetky otázky o pohrebe a smrti, ktoré mi v tom čase kládli a dúfala som, že budú v poriadku," rozpráva.

Alici sa zdalo, že chlapci fungujú v ďalších mesiacoch pomerne dobre, hoci ich život sa po smrti dedka zmenil. „Dochádzala som za prácou niekoľkokrát do týždňa do vzdialeného mesta a vtedy sa o nich staral dedko. Ten tu však už nebol. Na facebooku som objavila informácie o smútkovej terapii, ktorú Plamienok poskytuje deťom po strate blízkeho. Prečítala som si článok - a videla v tom opise Filipa. Uvedomila som si, že sa zmenil. Bol tretiak, dovtedy sa úlohám venoval hneď, po dedkovej smrti ho prestali zaujímať. Na klavír ho vždy vodil dedko. Po jeho smrti mi Filip mi začal tvrdiť, že na hodiny chodí, no nebol tam. Ondrejko má inú povahu, je rovnako citlivý, dedka veľmi ľúbil, no viac času trávil s babkou. Uvedomila som si, že Filipov vzdor, nechuť do učenia i drobné klamstvá sú prejavy nespracovaného smútku. Kontaktovala som psychologičku z Plamienka a po našom prvom stretnutí Filip začal chodiť na individuálne terapie. Obaja chlapci boli onedlho aj v letnom tábore pre deti po strate blízkeho. A na jeseň obaja začali chodiť na skupinové terapie," rozpráva mama chlapcov.

Práve skupinové terapie podľa nej Filipkovi pomohli otvoriť sa a hovoriť o svojom smútku. „Konečne sa rozprával o dedkovi aj so mnou, to predtým nerobil. Nehovoril o ňom a keď som začala ja, mlčal. V škole sa naňho učiteľka sťažovala, bol „veľký macher". Tváril sa, že sa ho nič nedotýka. Akoby chcel zachovať pred sebou aj spolužiakmi zdanie, že je všetko v poriadku. Počas skupinových terapií zistil, že nie je s podobnou skúsenosťou sám, že aj iné deti niekoho stratili, a to mu veľmi pomohlo," hovorí Adela. Do komunikácie detí zo skupiny nijako nezasahovala. „V tom čase kvôli pandémii skupiny boli online a deti si písali i volali. Vedela som, že tam majú nejakého Paľka, nejakú Ali, ale to bolo všetko. Brala som to tak, že to sú deti, ktoré si prežili svoje a nekontrolovala som, čo si píšu. Neskôr sa stretli a myslím, že to bolo pre nich ešte lepšie," konštatuje.