Si súčasťou tohto sveta, nie návštevníkom. Úvaha na motívy filmu „Chobotnica – moja učiteľka“

Sú chvíle v živote, keď sa cítime sami. Vzdialení od seba samého, od iných, od krásy a lásky tohto sveta. Keď sme ako cudzinci vo vlastnom dome, vo svete, vo vlastnej duši. Kedy? Keď nám nie je dopriate alebo stratíme to, čo milujeme – blízkeho človeka, zdravie, naplňujúcu prácu, vnútorný či vonkajší priestor slobody, zmysel života. Sú chvíle, keď vieme, že sme na križovatke a zásadná zmena života je nevyhnutná, aby sme mohli žiť ďalej. Ako ju nájsť? Kde nájsť inšpiráciu?

„Život sa o Teba postará, ak mu to dovolíš“, povedala mi pred pár rokmi takmer 80 - ročná pani, keď mi bolo ťažko. Vtedy som jej neverila. Nerozumela som, o čom hovorí. Dnes viem, že hovorila o univerzálnej múdrosti života.

Film „Chobotnica – moja učiteľka“ (Netflix), ktorý v roku 2021 získal Oskara za najlepší dokumentárny film, je poetickým a hlbokým osobným svedectvom. Ukazuje, čo znamená dovoliť Životu, aby „sa o nás postaral“ a ukázal nám nový smer. Je to film, ktorý nedáva návod, ale inšpiruje odvážiť sa vykročiť do neznáma, dôverovať a vytrvať, kým našu osobnú cestu nájdeme.

Craig Foster, filmový dokumentarista, sa v krízovom životnom období intuitívne rozhodne pre zásadnú životnú zmenu – ukončí svoju prácu, ubytuje sa pri brehu oceána a rozhodne sa denne ponárať sa do chladných a neznámych vôd Atlantiku. Táto „nezmyselná“ zmena zdanlivo nikam nevedie. Ale postupne, ako sa jeho príbeh rozvíja, pochopíme, že nakoniec nájde a získa novú životnú energiu. Znovu objaví kontakt so sebou samým aj so svetom, nájde novú pracovnú oblasť a nové životné poslanie. Nový smer a životné poslanie sa často objavia tam, kde ho najmenej čakáme. Tam, kde neusilujeme o úspech, postavenie, peniaze či moc.

Ponárať sa do vôd Atlantiku nie je zo začiatku príjemné, voda je chladná, hĺbky sú tmavé, na cestu mu svieti iba svetlo kamery. Ponor sa napriek tme a chladu. Uvoľni sa a nechaj sa niesť. Pozoruj a ver, že si všimneš a objavíš, čo Ťa v živote posunie ďalej - je odkaz Craigovho príbehu. Zmeny v krízových obdobiach života sa nerodia ľahko. Potrebujeme sa ponoriť do hĺbok seba samého, do oceánu života a s dôverou nechať sa ním niesť. Potrebujeme sa otvoriť prázdnote, chladu, bolesti a smútku. Potrebujeme sa odovzdať životu. Potrebujeme vytrvať a veriť, že krása nového života sa dotkne nášho srdca. Že sa o nás život postará.

Craig pri jednom z ponorení objavil malú chobotnicu. Chobotnice žijú krátky a osamelý život. Možno práve preto pri prvom pohľade pocítil k nej blízkosť. Rozhodol sa, že ju každý deň navštívi a chvíľu s ňou pobudne. Aby boli spolu, aby ju spoznal, aby pochopila, že jej nechce ublížiť. Tieto stretnutia mu zároveň pomohli objavovať nepoznanú krásu dna oceánu. Vzťah s neznámou chobotnicou mu v sebe, aj v oceáne pomáhal uvidieť to, čo by inak nevidel.

Krásu sveta aj seba samého spoznávame cez vzťahy. Ak sa nezištne otvoríme vzájomnému spolubytiu, môžeme byť obdarovaní hlbokým kontaktom a blízkosťou. Prinášajú radosť, keď cítime, že nie sú pre nás nebezpečné. Prinášajú novú vitalitu, zvedavosť a kreativitu. Naše srdce pri hlbokom kontakte sa naplní radosťou z bytia, v ktorej túžime zotrvať. Na tomto svete však trvá iba obmedzenú dobu. Keď skončí, znovu po ňom túžime, vraciame sa tam a k tomu, s kým sme ho zažili.

Craigovi život vo vzťahu s chobotnicou túto neobyčajnú hĺbku dopraje. Zároveň sa učí, ako ponúkať seba samého, aby mu dôverovala. Učí sa vidieť a spoznávať oceán života aj z jej perspektívy. Opatrnosť chobotnice sa časom premení v dôveru a ochotu k vzájomnému dotyku a radosti. Tento zázrak motivuje Craiga, aby sa opakovane vracal, prehlboval ich vzťah a spoznával ju viac.

Ani život chobotnice nie je ľahký. Útočia na ňu žraloky a iné predátory. Mnohé zákony prírody nie sú príjemné. Našou úlohou je ich rešpektovať. Craig preto do boja so žralokom nezasahuje. Po tom, čo chobotnici žralok odhryzol jedno z ramien, ju dennodenne v boji o život sprevádza. A ona mu odovzdáva ďalšie životné posolstvo: Aj extrémne ťažkosti v živote je možné prekonať. Možno ich prekonala práve vďaka jeho pravidelným návštevám.

Chobotnice nie sú predátory a ich krehkosť a zraniteľnosť je vyvážená vysokou mierou inteligencie a tvorivosti. Aby prežili, musia byť obozretné, kreatívne a prispôsobivé. Najbezpečnejšie miesto môže byť aj na chrbte žraloka. Tento spôsob záchrany života je inšpirujúci. Je možné sa ho od chobotnice naučiť?

Craig sprevádza chobotnicu aj v závere jej života. Nakladie vajíčka a následne zomiera. Cítime, že smrť, ktorá je premenou, a nie zničením života, prináša okrem smútku aj pokoj.

Sila tohto filmu spočíva v jeho autenticite. Ako by sme pri pozeraní žili s Craigom Fosterom jeho príbeh spolu s ním, a zároveň žili aj ten náš vlastný. Pretože nikto z nás nie je návštevníkom tohto sveta, všetci sme jeho súčasťou. V krízových obdobiach života hľadáme cesty, ako sa do neho vrátiť. Sú to práve životy iných, kde môžeme nájsť inšpiráciu.


Mária Jasenková
ilustrovala Kristína Znamenáčková

Tento článok si môžete vypočuť aj ako podcast.