Radosť a smútok sa navzájom nevylučujú
"Smútok. Slovo, ktoré nesie obrovskú váhu. Je často spájané so stratou, smútkom a zármutkom. Je to emócia, ktorá nás všetkých navštívi v určitom okamihu nášho života a zanecháva nezmazateľnú stopu na našich dušiach. Všetci sme to už zažili. Či už ide o stratu milovaného človeka, koniec vzťahu alebo rozbitie našich snov. Smútok je univerzálnym ľudským zážitkom, emocionálnym terénom, ktorý nás môže transformovať nečakaným spôsobom.
Aj ja sama som už precestovala túto krajinu smútku. Bez gps alebo bez mapy. Navigovala som sa len jej klzkým terénom a tomu, čo mi priniesla. Sledovala som hlboký vplyv na môj život. Bol to síce zážitok, ktorý začal bolestnou stratou, ale končil objavením radosti a nového pohľadu na to, čo znamená žiť plnohodnotne.
Smútok sa stal mojim učiteľom. Odkrýval mi pravdy o živote, ktoré som predtým prehliadala. Naučil ma dôležitosť ceniť si každý okamih, prijímať krásu a nestálosť existencie. Naučil ma žiť a byť v prítomnosti, vychutnávať si jednoduché radosti, ktoré často ostávajú nepovšimnuté uprostred chaosu každodenného života.
Počas procesu smútenia som si začala viacej prehodnocovať svoje priority a cestu, po ktorej som kráčala. Uvedomila som si, že život je príliš krátky na to, aby som žila v záujme prázdnych ambícií alebo materiálnych vecí. Čo keby som mohla nachádzať naplnenie v jednoduchosti života? Čo keby som mohla definovať úspech podľa vlastných kritérií?
Tieto otázky ma zaviedli na ďalšiu cestu objavovania seba samej a ukázali mi hlbšie porozumenie toho, čo je skutočne dôležité. Našla som útechu v prírode, ktorá ma pohlcovala svojou ohromujúcou krásou. Našla som pohodlie v spojení s inými, ktorí zažili podobné straty a ich príbehy mi pripomínali, že nie som sama vo svojej bolesti.
A postupne sa smútok premenil. Stal sa katalyzátorom rastu, ktorý mi umožnil vidieť opäť svet, ale už s inými očami. Začala som pestovať vďačnosť za okamihy radosti, ktoré vykvitli, ako kvety na jar po čase temnoty. Vnímala som viac svojich blízkych, puto, ktoré medzi nami bolo a snažila som sa ho ďalej posilňovať.
Čo keby sme mohli nájsť radosť uprostred smútku? Čo keby sme mohli nachádzať silu v zraniteľnosti? Tieto otázky sa stali pevným vodítkom a viedli ma životom posilňujúc autenticitu a zmysel života. Zistila som, že smútok vo svojej čistej a nefiltrovanej podobe má moc zbaviť nás povrchných vrstiev existencie a odhaliť našu pravú podstatu.
Počas procesu smútenia som sa naučila, že radosť a smútok nie sú navzájom vylučujúce. Sú prepojené. Sú to dva aspekty jednej a tej istej mince. Smútok nám umožňuje prežívanie radosti hlbokým a jemným spôsobom.
Na jednej strane moje „čo keby...?“ začalo byť skutočne strašidelné. Na druhej strane mi moje „čo keby...?“ ukazovalo ako si vážiť viac čas. Ako dôležité je žiť. Naozaj žiť. A to každý jeden deň. Nie je to klišé, ale skutočný fakt. Život je naozaj príliš krátky. A moje „čo keby...?“ sa stalo mojim priateľom. Pripomienkou, ktorá mi svieti, aby som nezabudla, že život si treba vychutnať naozaj naplno a radosť možno nájsť aj v obyčajných drobnostiach."
Majkina úvaha nás inšpirovala k zamysleniu, s jej dovolením ju radi ponúkame aj vám. Prihlasovanie na kurz v roku 2024 je otvorené – stačí vyplniť online prihlášku.
Majkina úvaha nás inšpirovala k zamysleniu, s jej dovolením ju radi ponúkame aj vám. Prihlasovanie na kurz v roku 2024 je otvorené – stačí vyplniť online prihlášku.
Prihlásiť na odber newslettra
Prihláste sa na odber newslettra a nič vám neutečie zo života v Plamienku. Zadaním e-mailu súhlasíte s podmienkami .
