Premýšľam o prvých Vianociach bez syna Olivera

Milan (51r.) spolu s manželkou Andrejkou (48) tento rok tragicky stratili 17 ročného syna Olivera. Prichádzajúce Vianoce budú iné ako bývali. Milan vyhľadal pomoc psychológa v Plamienku a pravidelne navštevuje terapeutické sedenia. Jeho láskavosť a otvorenosť k životu nás inšpirujú a radi by sme sa o ne v adventnom období podelili. Rozhodli sme sa preto poprosiť Milana o krátky rozhovor. Veľmi nás sa potešilo, keď súhlasil.  

Ľudia, ktorí k nám do Plamienka prichádzajú stratili blízkeho. Mnohí v tomto adventnom čase premýšľajú ako budú tráviť Vianoce... 

Vianoce mali v našej rodine vždy svoje čaro. Robili sme veci, na ktoré spravidla nebol inokedy čas a ktoré k Vianociam patria. Medzi naše obľúbené vianočné koláče patria medovníky. Tešili sme sa na vykrajovanie a zdobenie – deti, aj my, rodičia. Každý mal tie svoje niečím špeciálne. Okrem tradičných motívov sme raz vyrobili krajinku s domčekom a stromami. Samozrejme nesmel chýbať stromček. Niekedy sme ho zdobili pri vianočných melódiách, napiekli koláče, poupratovali a potom sme si v kľude všetci spolu sadli a pozerali rozprávky. Zvykli sme pod stromček dať deku, spolu sme pod ním ležali a dívali sa dohora. Videli sme tam svoj svet, krásny, voňavý a ligotavý. 

Ale Oliver už nie je medzi nami a všetko je inak... 

Budú to prvé Vianoce bez neho. Premýšľal som, či sa Vianočným zvykom nejak vyhnúť, ale potom som pochopil, že sa to nedá. Ponúkol som manželke a synovi, či tento rok nezorganizovať štedrý večer inak. Mohla by k nám prísť bratova dcéra s bábätkom alebo moji rodičia. No nakoniec sme sa zhodli, že Vianoce oslávime tak, ako sme to robievali vždy. Chcem zachovať to pevné, čo nás vždy spájalo, kontinuitu zvyklostí ale aj života, musí ísť ďalej. Hĺbka a farby Vianoc sú tu, vidím ich. Už máme vyzdobený vianočný stromček. Svetielok na ňom je omnoho viac, ako keby sme sa chceli zohriať. Vybral som aj ozdoby, na ktoré niekedy nezostalo miesto. 

Vnútorné svetlo potrebujeme, bude viac voľných dní... 

Na prvý alebo druhý sviatok vianočný sa na chalupe vždy schádzala celá rodina. Tešíme sa na to a rovnako tam pôjdeme aj tento rok. Okrem darčekov, výborného jedla a koláčov, bola u nás tradícia premietať obrazy z premietačky na veľkej bielej plachte. Deti zvykli do obrazu vystupovať, spievať, recitovať, aby nám ukázali čo vedia. Spolu sme pozerali fotky aj videá, ktoré si každý priniesol z celého roka. Takto si zaspomíname a navzájom si ukážeme, ako sme prežili tento rok, alebo aké boli Vianoce pred desiatimi rokmi, keď boli deti ešte malé. Všetky fotky sú „po ruke“, moderné technológie, do ktorých chtiac či nechtiac investujeme fúru času, nám môžu takto hodnotu času vrátiť.  

A keď prídu spomienky na náročné chvíle v roku? 

Chcem tomu dať voľný priebeh. Budem ukazovať všetky fotky, všetkých ľudí. Moja babička už tiež nie je medzi nami, chýbajú niektorí rodičia, dedovia, kamaráti... Keď budeme hovoriť o Olim alebo ma niečo v súvislosti s ním napadne, pripomeniem to. Bol tu s nami, a možno aj je. Patrí k nám, bez neho by nič prežité nedávalo význam. Dnes si vážim každú fotku s ním. Zostane nám určite smutno, no možno veselé spomienky potešia a pripomenú nám ho v inom svetle. Niektoré roky, keď sme zostali spolu na chalupe do Silvestra, sme v peci piekli domáci chlieb, mal ho veľmi rád. Podobne sme mali obdobie spoločenských hier, aj s nimi máme veľa spomienok. Viete si predstaviť keď sa 12 ľudí preteká vo víre hry, pritom sa počúva hudba, vyjedajú  pochúťky a rozprávajú  zážitky. Všetko toto sa v nás ukladá, zostáva to tam a hreje nás  navždy. Večer len pri televízore takéto čaro nevykúzli, myslím si, že si toto uvedomujeme, o to viac sa všetci tešia na vianočné stretnutia. Vyrastené deti sa tiež vracajú k tradíciám. Nechceme stretnutia „iba tak“, že sa stretneme, najeme sa a opýtame sa, ako sa máš. 

Čo by ste chceli dostať na Vianoce ako darček? 

Hlavne zdravie pre nás všetkých... Manželke som spomínal, že by som chcel spoločenskú hru na motívy počítačovej hry aj seriálu Zaklínač. Nebude to darček iba pre mňa,  pri rôznych príležitostiach poteší nadšencov v rodine, alebo kamarátov. Manželka každý rok vždy ešte niečo vymyslí a vždy ma prekvapí. Aj ja ju. To najdôležitejšie želanie, čo by som chcel vrátiť, zmeniť však žiaľ už neviem. 

Vianoce sú obdobím, keď premýšľame nad sebou, nad životom... 

Vážme si to, čo máme. Vnímajme tých, ktorí sú okolo nás. Snažme sa pre nich niečo urobiť a verím, že nás to zohreje zvnútra, je to to najcennejšie. Kedysi tieto okamihy pre nás vytvárali naši rodičia, dnes ich vytvárajme my pre seba, deti a ľudí okolo nás. Takto je to pekné a tak to asi má byť.