Práca v Plamienku ma naučila dobre sa starať aj o seba

Doktorka Mikesková na otázku, kedy si uvedomila, že sa potrebuje starať o seba, odpovedá úprimne: „Naplno som si to uvedomila, keď som vyhorela. Bolo to asi po šiestich rokoch, keď som robila v Plamienku a zároveň na detskej onkológii. Ťahala som oboje, slúžila som aj tam, aj tam. Myslím si, že to nabralo veľmi rýchly spád a pri mojom vtedajšom štýle fungovania sa ani nedalo čakať nič iné,“ konštatuje.

Spomína si, že bola ustavične unavená a podráždená. „Neuvedomovala som si to.  Potom som však zistila, že mi je zrazu jedno, či mi volajú rodičia detí. Mojím najväčším želaním bolo nemusieť telefonát zdvihnúť. Vtedy som pochopila, že to je vážne. Zobrala som si rok neplateného voľna z onkológie a odišla som do Kambodže na humanitárny projekt. Starali sme sa tam o osirelé deti s HIV. Boli to moje najdlhšie prázdniny v živote a vtedy mi to naozaj pomohlo.“

Ľudia v pomáhajúcich profesiách majú podľa nej často sklon ísť až na pokraj svojich síl. „Ak to však robia, na jednej strane to môže sýtiť ich vnútornú potrebu pomáhať a byť užitočný, no na druhej strane ich to ničí. Práve v Kambodži som si uvedomila, že potrebujem starať sa o seba. Tam som zažila pravidelné masáže, každý deň som bola pláži a plávala som v oceáne. Zároveň som však podávala vysoký výkon a starala som sa o choré deti, ktoré moju pomoc potrebovali. Cítila som sa užitočná, no zároveň rozmaznávaná. A zistila som, že sa mi pracuje ľahšie a dokážem to lepšie, ak dovolím, aby sa aj mňa niekto postaral.“

Podľa doktorky Mikeskovej je významnou pomocou pre ľudí v pomáhajúcich profesiách aj psychoterapia. Sama ich počas rokov práce absolvovala niekoľko a stále v nich pokračuje. Rovnako sa stará aj o svoje telo. „Aj s vekom nám prirodzene ubúdajú sily, asi v 45 rokoch som si začala uvedomovať, že moje telo má dosť. Dosť prebdených nocí v službách, dosť výkonov na hrane mojich síl. Dosť výjazdov po celom Slovensku bez prestávky...Pre mňa je jedinou možnosťou, ako si udržať funkčné telo a myseľ pravidelný pohyb.“ 


Po čase zistila, že posilňovne jej veľmi nevyhovujú. Oveľa viac ju lákal pohyb vonku v prírode. „Milujem turistiku, pobyty v horách, na chate, s kamarátmi, s partnerom. Tiež bicykel mi dáva slobodu, aj do práce chodievam na bicykli. Naučila som sa tiež prijímať, že som nahraditeľná. Že nemusím visieť na telefóne v očakávaní, že sa na mňa obráti polovica sveta. Teraz dokážem telefón úplne vypnúť a doslova zabudnúť na prácu, pretože viem, že kolegyne sa o deti starajú rovnako dobre ako ja.

Podľa doktorky Mikeskovej sú veľmi dôležité aj vzťahy. „Kúpime si s kamarátmi lacnú letenku a pobudneme niekde pár dní. Ani nie je dôležité kde sme, ale to, že sme tam spolu. Mám vďaka takýmto výletom nádherné spomienky a zážitky, ktoré ma nabíjajú energiou. Keď som v  práci, som tam na sto percent. Ale dnes ju dokážem aj odložiť a prenechať ju iným.. A to isté doprajem aj im. Aby sme mohli pomáhať spolu.“

Plamienok ponúka rodičom s ťažko,nevyliečiteľne chorými deťmi, bezplatné konzultácie s lekárom.