Po strate manžela mi Plamienok pomohol

 

Ivana počas života viackrát stratila najbližších ľudí. „Trikrát sa mi zrútil svet. Vždy som sa snažila nejako to zvládnuť. Ľudia mi hovorili, aká som silná a že keby to osud nechcel, nenaložil by mi toľko... Keď som prišla o manžela, pochopila som, že hoci sa starám o dve deti, som ich mama a som silná, nemusím všetko zvládnuť sama. Obrátila som sa na Plamienok, lebo som si uvedomila, že tentoraz sa mi samej nepodarí poskladať si život opäť dohromady. Rozhodla som sa, že budem terapeutom v Plamienku veriť a otvorila som sa pomoci.“

Keď mala Ivana trinásť rokov, zomrela jej mama. „Otec sa veľmi snažil, aby sa o mňa postaral čo najlepšie, ale nie vždy to zvládol. Trinásťročné dievča, samé s otcom... dnes viem, že bolo takmer nemožné zvládnuť to. Bolo to zložité pre mňa i pre neho,“konštatuje. O tri roky po maminej smrti stretla svojho neskoršieho prvého manžela. „Jeho rodinu som si doslova prisvojila. Dnes viem, že to bola chyba. Nemala som odsmútenú maminu smrť, snažila som sa privlastniť si jeho blízkych, aby som zaplnila prázdne miesto. Nevyšlo to. Počas rozvodu s prvým manželom mi zomrel aj ocino. Bolo to strašné obdobie. Veľmi ľutujem, že som sa neskontaktovala s Plamienkom už vtedy, bolo by to možno ľahšie a jednoduchšie. Napokon som dokázala ísť ďalej a mala som pocit, že život mi dal ďalšiu šancu. Stretla som svojho druhého manžela,“rozpráva Ivana. Jej muž mal trinásťročnú dcéru, ktorá stratila mamu, tak, ako ona kedysi. “Hneď sme si porozumeli, boli sme si veľmi blízke. Dokonca som veľmi skoro otehotnela a narodila sa mi druhá dcérka. Zrazu som mala nevlastnú dcéru, ktorá bola ako moja vlastná, bábätko, po ktorom som vždy túžila. Muža, ktorý bol super. Hovorila som si - bože, ja som ich našla a teraz budeme šťastní. A začalo sa mi to plniť,“ hovorí Ivana.

 

„Prišla však ďalšia rana. Žiaľ, keď mala mladšia dcérka štyri roky,môj manžel dostal rakovinu a o pol roka zomrel. Mala som pocit, že nedokážem vstať z postele. Mala som však dve dcéry, ktoré ma držali nad vodou a donútili ma, aby som išla ďalej. Dievčatá smútili, ale ja som mala pocit, že ja si to nemôžem dovoliť. Nevedela som, že môžeme smútiť súčasne. Naoko som to zvládala, ale bola som stále unavená a všetko na mňa padalo. Mala som pocit, že som vo veľkej čiernej diere. Po čase som vyhľadala Plamienok, inak by som tu nebola,“ konštatuje Ivana.

Už niekoľko mesiacov navštevuje skupinové terapeutické sedenia v Plamienku, dochádza z veľkej vzdialenosti autom. “Je to stále veľmi ťažké, ale verím, že to zvládnem. Je to jednoduchšie, keď sa môžem vyrozprávať ľuďom, ktorí prežili niečo podobné ako ja. Im nemusím nič vysvetľovať, oni ma chápu lepšie než moji najlepší priatelia, ktorí mi tiež chcú pomôcť. Neľutujeme sa navzájom. Nikto ma nesúdi. Prázdno začínam vypĺňať vecami, ktoré sú bežné a sú krásne- smiechom, radosťou, a aj smútkom. Plamienok mi pomáha posúvať sa ďalej od prázdna a beznádeje. Ľahšie sa mi otvára ľuďom. Kedysi som si myslela, že strata nič neprináša. Dnes viem, že vždy strácame, aby sme niečo našli...“


Aj vďaka Vašim 2% môžeme bezplatne pomáhať deťom a ich rodinám, ktorí stratili blízkeho. Darujte nám ich aj tento rok. Ďakujeme