Plamienok pomohol v terapeutických skupinách po strate tatina obom mojim deťom

Ivana stratila manžela počas pandémie kovidu. Jej dcéra Miška mala vtedy 12 rokov a syn Adriánko 10 rokov. Obaja absolvovali terapeutické skupiny pre deti a tínedžerov v Plamienku. Prečítajte si Ivanino rozprávanie o ich smútení a aj o tom, ako sa jej podarilo presvedčiť svoju dcéru v tínedžerskom veku, aby prijala pomoc Plamienka.

V januári 2021 sme ja a deti ochoreli na Covid. Manžel odmietol od nás odísť, a venoval nám starostlivosť a lásku počas ťažkého týždňa. Dvadsiateho deviateho januára oslávil svoje 40. narodeniny, dva dni na to sa mu zvýšila teplota, ráno som volala záchranku. Týždeň bojoval na pľúcnom oddelení - on, lekári, sestričky, personál... Piaty február bol môj najhorší deň v živote. Teraz spätne si nepamätám, ako ubiehali dni, týždne, prvý polrok po manželovej smrti. Pamätám si len úzkosť, silný smútok, pocit neúplnosti, a snahu tu byť pre deti. A pocit vďačnosti, že tu boli blízki pre mňa. Pamätám si plač a krik mojich detí, ktorým som oznamovala, že náš tato tu už nie je, pamätám si ako som pár hodín nevedela vyroniť slzu, hoci to strašne bolelo, lebo som silno držala deti v náručí a čakala na svojho brata. Prišiel za nami aj napriek tomu, že deti boli pozitívne a izolované, a plakať som začala až keď som ho videla vo dverách a vedela som, že on sa teraz o nich postará. Pamätám si, ako moji rodičia po sedemdesiatke prebrali všetku zodpovednosť za zariadenie prevozu, pohrebu, rodičia z manželovej strany tiež. Neviem, aké silnejšie slovo použiť. ĎAKUJEM je slabé.

Pár týždňov deti komunikovali, ako keby tu manžel bol. Mama, tieto veci tato nekupuje, kupuje inú značku, mama, tato tu soľ sype sem do umývačky, mama, tato má baterky v tretej zásuvke. Potom nasledovalo: Mama, tato by ti povedal, že snáď sranduješ. Mama, s tatom sme tu už boli. S tatom som vtedy vyrobil meč... Mama, pamätáš, ako sme s tatom odišli na výlet? Spomínali sme spolu, veľa sme o ňom hovorili. Pamätali si, ako tato majstroval spolu s nimi v dielni, hovorili, ako to robil, ako ich bral na výlety, ako spolu trávili víkendy. Aj dnes po 3,5 roku prídu so spomienkami a rozprávajú mi príhody, ktoré zažili s ním, keď ja som bola v práci.

Pre mňa bolo náročné vrátiť sa späť do práce. Od začiatku pandémie som pracovala na krízovom riadení a po manželovej smrti som musela ďalej riešiť praktické problémy ľudí spojené s vtedy platnými obmedzeniami a podieľať sa na spracovávaní štatistík. Vďaka kolegom za podporu. Aj finančnú. Vďaka Bohu za rodinu z oboch strán a blízkych priateľov a známych s podobným osudom. Pomohli mi, aby som žila deň za dňom. Nemusela som riešiť existenčné problémy, boli tu, keď to bolo neznesiteľné, mohla som tú energiu, čo mi zostávala, venovať deťom. 

Popri mojom spracovávaní straty manžela mi hlavou stále bežalo, či to, ako deti smútia- každý svojim spôsobom – je správne. Po odporúčaní kamarátky lekárky som sa odhodlala napísať do Plamienka,( stále bolo obdobie bez možnosti osobného kontaktu). Spojili sme sa spolu telefonicky, a ja som si v podstate overovala, či to, čo robím je správne. Či to, čo cítim a ako sa správajú deti je v poriadku. Napríklad, to že o tatinovi ustavične rozprávajú. Veľmi mi pomohlo, že pani psychologička na druhej strane linky ma ubezpečila, že je to dobre, že sa im takto vyplavujú spomienky a pomáha im to v smútení. Vedela, čo sa pýtať, vedela usmerniť, vedela mi povedať, čo je v norme-napríklad plač detí, a kedy mám byť ostražitá. Upozornila ma napríklad, že smútenie detí sa môže prejaviť aj menším záujmom o školu či zníženou pozornosťou na vyučovaní. Boli to rady, ktoré mi pomohli aj po dvoch rokoch od úmrtia identifikovať, že aj keď sa zdalo, že deti zvládajú situáciu naoko dobre, majú problém. Syn a dcéra sú rozdielni. Adriánko je úžasný komunikatívny extrovert s ADHD a disfunkciami, v čase manželovho úmrtia bol dieťa. Pocity dáva najavo hlasno, vie ich opísať a povedať. Miška je introvert, veľmi ohľaduplná, starostlivá a šikovná, s pár priateľmi, ale o to silnejšie má putá. Menej komunikuje, ťažšie vyjadruje pocity, v čase manželovej smrti krátko bola pred 13. narodeninami. Po dvoch rokoch spracovávania smútku mal Adriánko v škole výraznejšie problémy so správaním. Na odporúčanie pedagógov absolvoval psychologické vyšetrenia, ktorých záverom bolo, že toto správanie súvisí nielen s jeho ADHD, ale aj spracovávaním situácie po strate otca.

V tom istom čase Miška prešla na gymnázium. Z usmievavej tichej slečny sa zrazu stala uplakaná, smutná a unavená stredoškoláčka. Pripisovala som to aj zmene prostredia, lebo ťažšie zvláda zmeny. Nevedela sa rýchlo spriateliť so spolužiakmi, celé týždne sedela sama. Bola to zmena aj v náročnosti štúdia – nevedela sa sústrediť, ťažšie sa jej pripravovalo do školy. Popri tom mi večer pri zaspávaní plakala, že je sama, a nemá ani tata pri sebe. Veľmi ťažko sa jej chodilo s nami k manželovmu hrobu. Vtedy som si spomenula na telefonáty s Plamienkom. V Plamienku predsa bola možnosť skupinových terapií pre detí a adolescentov po strate blízkeho. Na moju otázku, či by sme šli spolu do Plamienka sa porozprávať o tom, ako nám je ťažko, Miška odpovedala - áno, poďme to vyskúšať, mama. Musela sa už veľmi trápiť, že bola ochotná pri jej povahe ísť do neznámeho. Oslovila som ich cez webový formulár.

Mám rôzne deti, tie majú rôzne skúsenosti. Výsledky však vnímam u oboch rovnako. Adriánko bol zaradený medzi deti. Bol akurát v prelomovom veku dvanásť rokov - ani úplne dieťa, ani adolescent. Príchody na stretnutia skupín boli pol na pol: Buď bol v pohode, alebo nespokojný a tvrdil, že nikam nejde. Predpokladám že na stretnutiach prevažne komunikuje s dospelými. Z terapií sa vracal pokojný, oddýchnutý. Hovoril: mama, oni sú tam takí zlatí, im nevadí, že oddychujem, a neskôr sa pridám k aktivitám, toto by bolo super v škole. Jeho schopnosť vyjadrovať pocity mi ako rodičovi neskutočne pomáha pochopiť, čo sa v jeho vnútri deje. Problémy v škole úplne nevymizli, ale sú miernejšie. Vedome sa snaží nereagovať až tak impulzívne. Stále však nie sme na konci a začiatku školského roku sa obávam viac než on. Miška na každé stretnutie tínedžerskej skupiny prichádza s radosťou - okrem prvého samozrejme, vtedy tam šla so strachom z neznámeho, teší sa na spolubojovníkov v smútku. Pozoruje, tvorí, hovorí málo, veľa počúva ostatných. Odchádza s úsmevom na tvári, rozpráva mi, ako sa spolu smiali, čo vytvorili, ako to majú ostatní tiež ťažké. Hovorí, že nie je sama... V škole to začalo byť lepšie, viac komunikuje, školské povinnosti postupne začali byť v pohode, socializuje sa, športuje. Aj vďaka vnímavej pani triednej učiteľke. A pýta sa, kedy znovu začnú stretnutia. Mne ako mame Plamienok ponúkol viac ako pomoc. Je úžasné pocítiť po dlhej dobe plamienok nádeje. Tú stratu a bolesť, ktorou deti prechádzajú, zvládnu. Aj keď o tata prišli, stále sú úplní. Nie sú sami. A láska, ktorú v nich tato zanechal, bude ich sila.