Nathanovi po strate tatina pomohla terapeutická skupina v Plamienku

Vladimíra sa o Plamienku náhodou dozvedela krátko po smrti Nathanovho tatina. „Dovtedy som o Plamienku nepočula. Zachytila som logo Plamienka, ale nikdy som sa nezaujímala, čím sa zaoberajú, čo robia.  A zrovna v tej situácii mi článok o Plamienku nečakane udrel do očí. Až vtedy som si prečítala, že okrem ťažko, nevyliečiteľne chorých detí a ich rodín pomáhajú aj deťom a rodičom po strate blízkeho, ale bolo to pre nás ešte skoro. Nemala som vtedy ešte pocit, že takúto pomoc budeme potrebovať,“ spomína.

Nathankov otec zomrel v máji, s Plamienkom sa Vladimíra skontaktovala v septembri. „To leto som sama so sebou mala čo robiť, aby som nejako prekonala smútok a zvládla všetky starosti a vybavovania. S Nathankom sme smútili spolu. Videla som, že každý večer si potrebuje poplakať, ale stále som si myslela, že musí takýmto obdobím prejsť, že smútime všetci. V septembri nastúpil do školy, bol prváčik. Vtedy som si všimla, že sa stráni spolužiakov. Nemal v škole kamarátov, mal problémy tam chodiť. Dovtedy bol spoločenský, mal rád deti, hrával sa s nimi. Vtedy som si povedala, že to nie je úplne v poriadku, a asi to nezvládneme sami. Z Plamienka nás po mojom telefonáte pozvali na sedenie, kde sa pani psychologičky rozprávali s  Nathankom, aj so mnou. Na základe tohto sedenia nám odporučili, že pre Nathanka by boli vhodné skupinové terapeutické stretnutia.“

Nathanova mama si spomína, ako jej psychologička terapeutickú skupinu pre deti predstavila. „Vysvetlila mi, že tam sú detičky v podobnom veku, ako je Nathan, ktoré tiež prišli o niekoho blízkeho, buď súrodenca alebo rodiča. A že preňho, keď má takýto problém v škole, by bolo fajn stretnúť rovesníkov, ktorí rovnako ako on niekoho stratili. Nathanko mi  rozprával - vieš, mami, z  tých detí v škole ma nikto nepoľutuje. Nikto z nich to tak nevníma, že ja som stratil ocina. Snažila som sa mu vysvetliť, že to sú malé detičky, prváci. A že ak to nezažili, nevedia si to predstaviť. Dúfala som, že práve v terapeutickej skupine stretne deti, ktoré mu porozumejú.“

Vladimíra ešte pred stretnutím v Plamienku rozmýšľala, ako Nathanovi o ňom povedať. “Vysvetlila som mu, že existuje organizácia, ktorá sa venuje detičkám, ktoré stratili niekoho blízkeho a že sa tam môžeme ísť pozrieť, porozprávať a uvidíme. Nathan je veľmi rozumný na svoj vek, pochopil to. Hneď chcel ísť, chcel to vyskúšať. Po prvom sedení som sa ho opýtala, ako sa mu to páčilo. Bol spokojný, a aj neskôr vždy do Plamienka chodil rád. Keď som mu povedala, že na ďalší deň má po vyučovaní Plamienok, tešil sa. Nikdy mi o skupinových stretnutiach s deťmi nerozprával, ale videla som na ňom, že sa mu tam páči. Občas si aj poplakal, ale bol celkovo pokojnejší, vyrovnanejší.

Dnes, po niekoľkých mesiacoch skupinových stretnutí je podľa Vladimíry Nathan oveľa otvorenejší. „Vie sa už porozprávať aj s ľuďmi, ktorých dobre nepozná. Predtým sa hneď odvracal, nekomunikoval, niekedy to vyzeralo až tak, že sa správa neslušne. Ale už je otvorenejší, veselší, komunikatívnejší.“

Stretnutia v Plamienku podľa Vladimíry postupne pomohli Nathankovi  zlepšiť aj vzťah s deťmi v škole: „Od začiatku som mala pocit, že do Plamienku chodil rád. Do Plamienku sa tešil, aj na tie deti. Ale stále to bolo tak, že s deťmi v škole si veľmi nerozumel. Deti v Plamienku mu rozumeli viac, pretože zažili to isté, čo on. Mal k nim bližšie. Detská skupina v  Plamienku bola malá a podľa mňa sa tam aj preto cítil dobre. V škole bol tichý, utiahnutý. Spočiatku nechcel skákať, nechcel sa jašiť na dvore, lebo mal pocit, že má smútiť. Časom to však začalo byť aj tam lepšie. A myslím si, že práve v Plamienku sa presvedčil, že môžeme smútiť, a zároveň sa tešiť zo života.“

Nechajte sa inšpirovať a po prečítaní článku si vypočujte aj podcast, v ktorom pani Vladimíra hovorí viac o tom ako Nathanovi pomohli skupinové terapeutické stretnutia v Plamienku.