Na smútok často nemáme odvahu. Podceňujeme, že nám pomáha nájsť cestu k radosti.

Smútok sa v našej spoločnosti nenosí. Aj preto, lebo smútiť je nepríjemné, boľavé a únavné. „Neprezentuje sa to ako hodnota. Vo svojej prednáške o smútení rodičom hovorievam, že deti treba naučiť smútiť a treba ich aj naučiť radovať sa,“ hovorí lekárka Mária Jasenková, ktorá je zakladateľkou a riaditeľkou detského domáceho hospicu Plamienok. Ten je na Slovensku priekopníkom rozvoja detskej domácej paliatívnej starostlivosti, smútkového poradenstva a terapie pre deti a ich rodiny.

V rozhovore lekárka hovorí aj o tom, ako sa za viac ako 20 rokov existencie Plamienka zmenila situácia v liečbe a starostlivosti o nevyliečiteľne choré deti, aké nové výzvy prinášajú účinnejšie liečebné postupy a čo by sa malo zmeniť v systéme pomoci rodinám týchto detí.

Plamienok pomáha deťom od roku 2002. Ako sa za tých vyše dvadsať rokov zmenila vaša práca?

V čase, keď sme začínali, boli našimi pacientmi a pacientkami väčšinou deti s nádorovými chorobami v takzvanom období end of life, to znamená, že žili svoje posledné mesiace, týždne, dni alebo hodiny. Naša práca bola medicínsky veľmi náročná. Aby sme ju dokázali zvládnuť v domácom prostredí, museli sme byť dobrými, intuitívnymi a skúsenými lekármi a lekárkami. Deti s onkologickými diagnózami mali totiž množstvo zdravotných ťažkostí, ktoré sa v krátkom čase rýchlo menili, a my sme museli vedieť vývoj predvídať. Veľmi veľa sme sa pritom naučili.

Postupom času sa začali objavovať nové liečebné postupy. V medicíne platí, že jednotlivé diagnózy sa liečia podľa protokolov, ktoré sú väčšinou súčasťou medzinárodných štúdií. Tieto protokoly sa raz za nejaké obdobie zdokonaľujú – pribúdajú nové liečebné postupy, nové stratifikácie, dokonca nové lieky, dnes je to napríklad takzvaná biologická liečba. Detí, ktoré zomierajú alebo ktoré idú do záverečnej etapy života, je omnoho menej. Možno aj o polovicu, než sme mali kedysi. Existuje však oveľa väčšie percento detí, ktorým sa výrazne predlžuje čas života. Novými postupmi to môže byť aj o roky. To znamená, že omnoho viac detí s nádorovou chorobou sa vylieči alebo žije dlhší čas. Tieto deti dnes potrebujú špecializovanú odbornú onkologickú liečbu a sledovanie detským onkológom, ktorý má celkový prehľad. Do našej starostlivosti však pribudli chronicky choré deti, s takzvanými „nenádorovými“ chorobami.

Aké sú to napríklad?

Diagnóz, o ktorých vieme, že život buď skracujú, alebo ho potenciálne ohrozujú, je v zahraničí evidovaných až sedemsto. Sú to napríklad ťažké formy detskej mozgovej obrny, rôzne metabolické či neurodegeneratívne choroby a podobne. Dnes sa napríklad liečia aj deti so spinálnou muskulárnou atrofiou (dedičné nervovo-svalové ochorenie charakterizované postupným úbytkom svalov, a teda neschopnosťou sedieť, stáť alebo chodiť, ktoré je najčastejšou genetickou príčinou úmrtia dojčiat – pozn. red.). Nová liečba, ktorá patrí do rúk skúseného detského neurológa, výrazne zlepšuje kvalitu života a predlžuje jeho dĺžku. Tieto deti pred dvadsiatimi rokmi žili omnoho kratšie. Rôznymi novými liečebnými postupmi sa teda život detí aj s mnohými závažnými diagnózami výrazne predlžuje.

Aké výzvy to prináša?

My dnes vlastne ešte nevieme odhadnúť, ako dlho budú tieto deti žiť a čo im liečba z dlhodobého hľadiska prinesie. Intuitívne cítim, že sa budú dožívať dospelého veku a že o nejaký čas bude v našom zdravotníctve témou, ako sa o týchto mladých dospelých postaráme. Oni totiž budú potrebovať našu pomoc.

Máte na mysli napríklad aj výzvy dennej starostlivosti? Predpokladám totiž, že predĺženie života za okolností, ak človek nie je vyliečený, nevyhnutne prináša otázniky nielen z hľadiska medicínskej liečby.

Pre mňa ako lekárku je radosť vedieť, že je omnoho menej detí, ktoré zomierajú. Jasne však vidím, že stúpa počet detí, ktoré majú dlhodobé chronické ťažkosti a vyžadujú dlhodobú, často 24-hodinovú pomoc. To je mimoriadne náročné. Rodičia dlhodobo chronicky chorých detí sú preto v obrovskej záťaži. Zhoršuje sa psychické zdravie rodín, pretože starať sa o takéto deti doma je veľmi náročné. Na Slovensku, žiaľ, nemáme funkčný systém podpory, ktorým by sme vedeli týmto rodičom a rodinám uľaviť a pomôcť.

Predĺžený život pri vzácnej diagnóze zrejme neznamená, že dané dieťa bude viesť život zdravého človeka bez zdravotných komplikácií a že rodina už ďalej funguje bez starostí. Ako ich život vyzerá v skutočnosti?

Z môjho pohľadu je dôležité, aby to bol láskyplný život. Aby okolo týchto detí boli ľudia – či už rodičia, lekári/lekárky, rehabilitační pracovníci/pracovníčky, učitelia/učiteľky, špeciálni pedagógovia/pedagogičky, zdravotné sestry, duchovní, alebo priatelia/priateľky a známi –, ktorí ich majú radi a vedia im aj odborne pomôcť. Chýba systém podpory, ktorý by počítal s tým, že každodenný život rodiny, ktorá sa stará o takéto dieťa, je veľmi ťažký. Aj dnes som sa počas výjazdu v práci rozprávala s mamou jedného dieťatka práve na túto tému. Na Slovensku chýbajú stacionáre, zariadenia na krátkodobý pobyt so zaistenou odbornou starostlivosťou, do ktorých by mohli ísť veľmi ťažko choré deti s rôznymi prístrojmi v prípade, že sú stabilné. Ak by rodičia vedeli, že v danom stacionári je školený zdravotný personál, lekári, lekárky, že o ich dieťa bude dobre postarané a že ho tam môžu na štyri hodiny dať a ísť povedzme ku kaderníkovi, na poštu, na úrad alebo si len tak sadnúť na lavičku v parku a ticho sedieť, proste mať trochu priestoru pre seba, bolo by to pre nich veľmi nápomocné. Mať čas iba pre seba je pre týchto rodičov extrémne vzácne.

Malo by takisto existovať zariadenie, v ktorom by rodičom – a vôbec ľuďom, ktorí sa starajú o nevyliečiteľne ťažko choré deti – bola poskytovaná psychologická a sociálna podpora. Každý človek prechádza v živote krízami. Prechádzajú nimi aj rodiny ťažko chorých detí. Niekedy sú tieto krízy hlbšie a náročnejšie práve pre únavu, dlhodobý životný stereotyp a limity, ktoré do týchto rodín prináša choroba. Preto v istých obdobiach potrebujú odbornú psychologickú, psychoterapeutickú alebo sociálnu podporu.

Na rodiny s nevyliečiteľne chorým dieťaťom sa zvykneme pozerať cez prizmu filmových príbehov o smrti a smútku, kde čas plynie prirýchlo. Málokto si vie predstaviť dlhodobú, rutinnú a zároveň absolútne vyčerpávajúcu starostlivosť, kde čas akoby nemal hranice. Aké limity má život týchto rodín?

Samozrejme, medzi paliatívnou end of life starostlivosťou, teda starostlivosťou v záverečnej etape života dieťaťa, a paliatívnou dlhodobou starostlivosťou o chronicky choré deti, o ktorých vieme, že je vysoká pravdepodobnosť, že ich život príde do záverečnej etapy, aj keď presne nevieme, ako rýchlo, kedy a za akých okolností, je rozdiel. V oboch prípadoch môže byť limitom pre rodinu napríklad aj taká zdanlivo banálna vec, že nie všetci môžu ísť spolu na dovolenku. Pre lepšiu predstavu vám poviem príbeh jedného dievčatka.

Do troch mesiacov sa vyvíjalo ako zdravé dieťa, nič mimoriadne sa nedialo. V troch mesiacoch sa mu začala rozvíjať epilepsia. Taká závažná a náročná, že dnes už takmer dvojročné dieťa je priemerne dvakrát do mesiaca v nemocnici. Len za tento rok to bolo sedem alebo osem dramatických hospitalizácií. Dramatických hovorím preto, lebo pri epileptickom záchvate môže dieťatko vdýchnuť potravu, na čo následne nadväzuje zápal pľúc. Tieto deti v noci dobre nespávajú, často sa budia, a ani ich mamy nespia, respektíve spia málo, a preto sú veľmi unavené. Deti s epilepsiou tiež mávajú problémy so stravou, pretože pri záchvatoch – v epileptickom kŕči – má telo veľmi vysokú spotrebu energie, niečo podobné, akoby ste sa šplhali na Mount Everest. Pri záchvatoch však dieťaťu stravu dávať nemôžeme – pre spomínané riziko vdýchnutia potravy. Ak je záchvatov cez deň viac, musíte vedieť vystihnúť čas na jedlo. Tieto deti majú navyše často problémy s trávením, keďže netolerujú hocijakú stravu, no a na to nadväzujú rôzne problémy s vylučovaním. Lieky, ktoré dostávajú, sa musia často meniť, lebo detský mozog sa vyvíja. Nie je to tak, že sa dieťa nastaví na liečbu, ktorá dlhodobo funguje. Veľmi často sa lieky musia pridávať alebo odoberať podľa potreby a každý záchvat sa lieči ešte ďalšími liekmi. Deti, ktoré majú problém s pohybom, potrebujú rehabilitovať, ale sama rehabilitácia niekedy provokuje záchvaty. Je to celé ako začarovaný kruh. A v tejto realite žijú rodiny chronicky dlhodobo chorých detí každý jeden deň.

Aké nároky kladú na rodiny hospitalizácie ich chorých detí?

To, že rodič môže byť s dieťaťom v nemocnici, považujem za veľmi užitočnú pomoc, pretože choré dieťa cíti, že je tam s ním niekto blízky. Na druhej strane, ak doma zostáva zdravý súrodenec, ten už mamu (lebo zväčša je to mama) doma nemá. Keď sa celý život alebo väčšina dennej starostlivosti točí okolo chorého dieťaťa, nevyhnutne to má vplyv na zdravého súrodenca. Predstavte si teda, že vaše povedzme štvor-, päť- alebo šesťročné zdravé dieťa začne mať v dôsledku toho psychické problémy. Musíte riešiť, ako mu pomôcť. Začnete hľadať psychológa. Ak nejakého nájdete, musíte vyriešiť dilemu, kto s ním k tomu psychológovi bude chodiť. Navyše jeden z partnerov musí pracovať, pretože rodina musí z niečoho žiť. Ak však býva choré dieťa veľmi často v noci hore a bdie s ním mama, v nejakom momente musí do toho celého vstúpiť aj otec alebo niekto blízky z rodiny, pretože matka by to jednoducho po istom čas fyzicky nezvládla.

Ak si predstavíte toto všetko a to, že sa to cyklicky opakuje, každému musí byť jasné, že do rodín chronicky dlhodobo chorých detí ich denná realita prináša frustráciu, pocity beznádeje, vnútornej nepohody, otázok, čo bude, a celkového pocitu, že sa to nikdy neskončí. Celá rodina je vo veľkej psychickej záťaži. Syndróm vyhorenia nie je zriedkavý a nedá sa tomu čudovať.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Ak sme teda hovorili o práci Plamienka kedysi a dnes, dá sa povedať, že dnes je v nej okrem odbornej medicínskej starostlivosti aj viac psychologickej podpory?

Áno, chceli by sme ju viac rozvíjať. Lekársku a ošetrovateľskú odbornú starostlivosť vrátane odbornej starostlivosti v rámci nemocnice nemožno vynechať. Zohráva kľúčovú úlohu. Našou úlohou je pokračovať v nej doma. Keď sa niečo deje, rodina vie, že nám môže zavolať, a my už následne vieme, ako napríklad nejaký záchvat zvládnuť. Vieme odlíšiť, kedy ich poslať do nemocnice, vieme za nimi prísť domov a vieme dokonca našu návštevu časovo upraviť podľa toho, akú mali noc. Ak bola zlá, vieme prísť o dve-tri hodiny neskôr, aby sa stihli aspoň trochu vyspať. Vieme s rodičmi hovoriť o tom, ako sa starať o seba samých. Ako v tejto situácii nájsť čas pre seba, pretože dlhodobú záťaž by inak nezvládli. Ak sa hospitalizáciu podarí zvrátiť, nasadiť liečbu antibiotikami včas a záchvat zvládnuť, môžu byť doma všetci spolu dlhšie a profituje z toho aj zdravý súrodenec.

Čo by sa podľa vás malo v zdravotníckej – prípadne inej – starostlivosti zmeniť, aby sme takýmto rodičom pomohli viac?

Mali by sme vymyslieť systém, ktorý by zodpovedal potrebám väčšiny dlhodobo nevyliečiteľne chorých detí. Myslím si, že potrebujeme špecializované oddelenia pre chronicky choré deti v troch krajských nemocniciach, kde by pracovali v problematike vzdelaní lekári a lekárky. Zároveň by tam bolo zázemie ďalších odborníkov/odborníčok – napríklad v endokrinológii, neurológii a podobne –, ktorí dokážu prispieť svojimi vedomosťami a skúsenosťami, pretože liečba týchto detí je často zložitá a komplexná. Na oddelení by boli hospitalizované deti, ktorých zdravotný stav nevyhnutne vyžaduje hospitalizáciu, aby sa ich zdravotné ťažkosti dostali pod kontrolu.

Okrem toho potrebujeme vytvoriť špecializované výjazdové tímy, ktoré by úzko spolupracovali s oddeleniami pre chronicky choré deti v nemocniciach. Napríklad deti so zavedenými katétrami, sondami a podobne by navštevoval špecializovaný detský domáci ošetrovateľský tím. Dieťa by skontroloval a ukázal by rodine, ktorá sa o dieťa stará, ako sa tieto hadičky ošetrujú, vymieňajú a podobne.

Veľmi potrebný by bol aj výjazdový psychosociálny tím, aby rodičia vo veľmi zlom psychickom rozpoložení, ktorí nemajú nikoho, kto by mohol zostať pri dieťati, mohli dostať aspoň krátkodobú podporu. Deti by mali mať možnosť zostať doma až do konca života a oprieť sa o odbornú aj ľudskú pomoc vo chvíľach, keď im veľa času nezostáva. Tieto deti potrebujú špecializovaný end of life tím, ktorý zvládne náročné medicínske aj komunikačné výzvy. Takýmto tímom je v tejto chvíli Plamienok a ďalšie tri detské domáce hospice v Nitre, Banskej Bystrici a Košiciach.

Je mimoriadne dôležité, aby všetky tieto tímy medzi sebou úzko spolupracovali. Ak by lekári, lekárky, zdravotné sestry či ďalší odborníci a odborníčky – z oblasti psychológie, sociálnej práce, pedagogiky, fyzioterapie a podobne – mohli pracovať vo viacerých tímoch, znížila by sa psychická náročnosť tejto práce.

No a v neposlednom rade potrebujeme aj komunitný systém stacionárov, prípadne psychosociálnych centier so službami psychoterapeutov alebo psychológov v rámci jednotlivých regiónov, ktorí by pomáhali lokálne.

Aká je realita z vášho pohľadu dnes?

Hoci súhlasím, že sme v zdravotníctve vyhoretí, chaotickí a je nás málo, ale zmeny sa dejú. Osobne si nemyslím, že situácia je taká pesimistická, ako ľudia niekedy hovoria. Veď sa len pozrime, ako vyzeralo zdravotníctvo dvadsať rokov dozadu a ako vyzerá dnes. Ak mám hovoriť za pediatriu alebo oblasť detskej paliatívnej medicíny, v ktorej pracujem, mnohé veci v liečbe a starostlivosti sa v odbornej rovine posunuli vpred. Musíme sa vedieť pozrieť aj na to, čo sme dokázali. Nejde všetko iba zlým smerom.

Ako ste sa ako lekárka dokázali vyrovnať s tým, že liečba pacienta má niekedy hranice, za ktoré sa už nedá?

Na vysokej škole, a tak trochu aj po tom, ako som začala pracovať, som bola vychovávaná v koncepte takzvanej „víťaznej medicíny“, ktorej cieľom je vyliečiť. V tom čase som si to neuvedomovala, nevedela som, že existuje aj iný koncept, pretože sa to tak ešte nepomenúvalo a o paliatívnej medicíne sa takmer nehovorilo. No ani dnes si nemyslím, že je to koncept na zahodenie. Vďaka medicíne dnes žijeme dlhšie a kvalitnejšie.

Na druhej strane som už ako mladá lekárka vnímala, že mnohé liečebné postupy sú pre pacientov náročné a liečba môže prinášať aj utrpenie, ktoré nazývame iatrogénne (vyvolané neuváženým/chybným konaním lekára/zdravotníckeho pracovníka – pozn. red.). Umením života a umením medicíny je u každého pacienta nájsť postup, ktorý mu viac pomôže, ako ublíži. Niekedy to znamená pripustiť si, že komfort pacienta môže byť hlavným liečebným cieľom.

Kde ste ako lekárka začínali?

Dostala som možnosť pracovať na detskej onkológii v Bratislave na Kramároch. Toto pracovisko som si vybrala cielene ešte na vysokej škole a mala som veľké šťastie, že to, čo som chcela, mi bolo dopriate. Nerozmýšľala som prečo, iba som cítila, že ma tam ťahá srdce. Lákali ma dlhodobé vzťahy s deťmi a rodinami. Lákalo ma poznať deti, ktoré liečim, a ich rodiny hlbšie. Mať s nimi vzťah. Dnes už viem viac – o sebe aj o tom, prečo moja cesta viedla práve tam, kam viedla. Bolo to aj preto, lebo sama som po takých vzťahoch túžila. Vtedy som bola spokojná, možno až šťastná a naplnená, že môžem robiť tam, kde chcem robiť. Zároveň ma lákalo tajomno. Tajomno je dodnes niečo, čo sa mi len ťažko dáva do slov v rôznych momentoch života, keď ma premkne. V tom čase bola onkológia pre mňa niečo tajomné a nepoznané, veľa som sa učila a spoznávala.

Ako prišiel popud na prechod k paliatíve? Alebo to bol postupný proces?

Srdce ma ťahalo k deťom, ktoré sme nevedeli zachrániť. Práve u nich som sa ako lekárka prvýkrát v živote stretla so smrťou a s umieraním. V rodine sme nikdy nemali dlhodobo chorého človeka, takže dlhotrvajúce utrpenie som dovtedy nezažila. Až u týchto detí a ich rodín som mala možnosť vidieť, ako žijú. Srdce ma ťahalo im pomôcť. Mala som k nim blízko, bolo mi s nimi dobre, cítila som, že aj oni ma majú radi. Sýtili ma. Celé mi to zapadalo do mojich osobných potrieb a vnútorne som vnímala, že aj ja som užitočná pre nich. U nich som vlastne prvýkrát bytostne pocítila, že sú deti, ktoré nedokážeme zachrániť, a že pre ne treba urobiť viac. Bol to skôr intuitívny pocit a hlas srdca než rozumové rozhodnutie. Až neskôr som sa dočítala, že existuje koncept víťaznej medicíny, že je aj paliatívna medicína a že ideál je rovnováha. Schopnosť vedieť, kedy ktorý prístup použiť. Oba sa v podstate môžu prelínať a dopĺňať. Hranica medzi nimi nie je veľmi ostrá. Závisí od človeka, lekára, konkrétnej situácie.

Zaujíma ma vaša vnútorná konfrontácia so situáciou, keď si ako profesionálka musíte priznať, že svojho pacienta/pacientku nedokážete zachrániť. Ako to v sebe spracúvate?

Ja som na medicínu nešla preto, aby som zachraňovala za každú cenu. Nebola to moja osobná ani životná téma. Mne chýbali vzťahy, blízkosť v živote, vnútorné nasýtenie. Cítila som, že práve v tomto priestore sa mi ho dostáva, ak niečo s rodinami zvládnem. Že im dokážem byť blízko, že oni sú mi blízko. Moja téma bola, ako blízko týmto deťom a rodičom byť. Kedysi dávno som si to však neuvedomovala, hovorím to dnes, po rokoch praxe. Hranicu toho, kedy napĺňam svoje potreby a kedy napĺňam potreby rodín – detí a ich rodičov –, som hľadala veľmi intenzívne a dlho. Aby som bola užitočná a profesionálna a aby som to vydržala. Premýšľala som nad tým, či existuje altruizmus. Kládla som si otázky, kedy som dôležitejšia ja a kedy sú dôležitejší oni. „Chcem napĺňať potreby rodín“ sa povie ľahko, keď však idete do hĺbky, zistíte, že vždy napĺňate aj svoje vlastné. Dokonca niekedy aj na úkor pacientov. Toto všetko bola moja cesta dozrievania.

Ako ste si svoju túžbu po hlbokých vzťahoch vysvetľovali?

Ako dieťa som bola introvertom, žila som dlho vo svojom vlastnom izolovanom svete. V podstate v ňom žijem dodnes. Vyrastala som ešte v starom režime, ako rodina sme žili veľmi izolovane. O tom, čo prežívame, sme nikdy nehovorili. Nemala som veľa priateľov, hoci so spolužiakmi a rovesníkmi som vychádzala dobre. Samotu a smútok som vo svojom živote dôkladne poznala a myslím si, že ma na začiatku mojej práce spájali s nevyliečiteľne chorými deťmi a ich rodičmi, ktorých som stretávala. Zrazu som sa v ich prítomnosti cítila inak, blízko, naplnene.

Dnes už to v sebe „máte vyriešené“?

Dnes cítim, že to už neriešim. V jednom momente som si povedala, že napĺňam svoje potreby a zároveň napĺňam aj potreby rodín. Ideálne je nájsť rovnováhu. Byť si vedomá toho, kedy prichádzam k hranici, za ktorou sú moje potreby dôležitejšie ako potreby rodičov. Kedy musím uprednostniť rodiny a kedy seba samu. Keď hranicu prekročím, musím to zreflektovať a druhýkrát ju vycítiť lepšie. Len tak môže byť moja pomoc účinná, profesionálna a len tak ju môžem robiť dlhodobo a rásť ako človek.

Mária Jasenková. Foto N – Tomáš Benedikovič

V roku 2015 bola populárna animovaná rozprávka V hlave (Inside Out) o 11-ročnom dievčatku Riley, ktoré sa vyrovnáva s presťahovaním do nového domova. Originálne ukazovala nielen realitu, ale aj to, čo sa deje v Rileyinej hlave. V nej fungovalo päť základných emócií: radosť, strach, nechuť, hnev a smútok. Podstatou filmu bolo, že v závere priznal dôležitosť všetkým z týchto emócií napriek tomu, že my ľudia sa prirodzene snažíme smútok potláčať. Ako podľa vás sebe a iným dopriať čas smútiť, keď sa ocitáme v situáciách, keď sa smútku vyhnúť nevieme?

Ak dovolíte, preformulovala by som otázku tak, ako ju cítim ja: „Ako nájsť odvahu smútiť?“ Čas máme. Každý a každá z nás má svoj vymedzený čas, ktorý nám bol nadelený. V tomto som možno trochu fatalistická, ale tak to cítim. Nie je rovnako dlhý, ale je to niečo, čo nevieme ovplyvniť. Mnohí z nás však nemáme odvahu smútiť. Možno hovorím občas aj o sebe. Jednak preto, lebo je to nepríjemné, boľavé a únavné a nie je to ľahké, a jednak z dôvodu, že – podľa toho, čo vidíme na sociálnych médiách, na politickej scéne a v spoločnosti – sa to nenosí. Neprezentuje sa to ako hodnota. Vo svojej prednáške o smútení rodičom hovorievam, že deti treba naučiť smútiť a treba ich aj naučiť radovať sa.

Ako?

Smútok nás nezničí ani nezabije. Väčšina z nás má v sebe ochranný mechanizmus, vďaka ktorému smútok, keď je ho veľmi veľa, nejako zastavíme. Netreba sa však snažiť úplne ho ignorovať alebo od neho dlhodobo odchádzať, lebo on nás aj tak raz dobehne. Musíme veriť v zmysel smútku, lebo smútok nám pomáha nájsť cestu k radosti. V živote strácame čokoľvek – peňaženku, ľudí, vzťahy, domov. Bolí ma to a smútim, a až keď „odsmútim“, môžem sa znovu radovať. Myslím si, že takýto koncept je mimoriadne dôležitý aj pri výchove detí.

Smútok nám ukazuje aj to, že sme závislí od ľudí, blízkych vzťahov, pretože smútok potrebuje svedka. Potrebujeme smútiť, ale nemôžeme smútiť sami. Potrebujeme ľudí, potrebujeme sa navzájom. Aj nedávna globálna pandémia a súčasné problémy v oblasti duševného zdravia nás tlačia k potrebe uvedomiť si, že nemôžeme žiť sami. Nemôžeme byť nezávislí, nezávislosť neexistuje. Nemôžeme napĺňať len svoje individuálne potreby, lebo aj okolo nás sú ľudia, a keď im pomôžeme, pomôžeme vlastne aj sami sebe. Ani smútiť nemôžeme sami. Potrebujeme samotu, istý čas a priestor pre seba, ale na to, aby sme smútkom prešli, potrebujeme svedka. Potrebujeme si pripustiť, že nie sme takí silní, že sme zraniteľní, že sme v niečom slabí. Že sme ako pierko, a keď zafúka vietor, niekam ho odveje – a my nevieme kam. Život nemáme pod kontrolou, no potrebujeme dôverovať ľuďom, že nám pomôžu. Že nájdeme takých, ktorí nám pomôžu.

Takže dôvera je kľúčová?

Áno, som o tom presvedčená. História Plamienka potvrdzuje, že to tak je – všetky kľúčové momenty v mojom osobnom živote aj v existencii Plamienka boli vždy o nezištnej pomoci iných. Okrem toho niekde vnútri cítim, že potrebujeme dôverovať Životu, niečomu, čo nás v spirituálnom rozmere presahuje. Akokoľvek to nazveme. Existuje hlbší zmysel života. Verím, že na tomto svete sme z nejakého dôvodu – pre iných, pre naše poslanie, nech je akékoľvek. Nemôže to byť len o nás, o našej peňaženke, o našej moci a o našom postavení. S takým postojom skôr či neskôr prídeme do prázdnoty, bolesti a sebazničenia.

Ľudia, s ktorými prichádzam do kontaktu, mi mnohokrát povedia: „Nikto mi nerozumie, nebudem druhých obťažovať, zvládnem to sám.“ Veľmi by som im chcela odkázať, aby hľadali aj čas, počas ktorého potrebujú byť sami so sebou. Potrebujeme byť sami, potrebujeme vnímať, čo v nás je. Ale musí prísť aj čas, keď niekto bude s nami. Keď nás niekto bude cítiť, bude cítiť našu bolesť, bude na nás napojený. Čas, keď sa otvoríme a ukážeme aj svoju trinástu komnatu a „ja“, ktoré bolí.

Autor: Katarína Strýčková
Denník N

Aj vďaka vašim 2% z dane môžeme v Plamienku bezplatne pomáhať vážne, nevyliečiteľne chorým deťom, aby mali doma viac času a radosti. Darujte nám ich aj tento rok. Ďakujeme

Kategórie

Na smútok často nemáme odvahu. Podceňujeme, že nám pomáha nájsť cestu k radosti.

Prihlásiť na odber newslettra

Na smútok často nemáme odvahu. Podceňujeme, že nám pomáha nájsť cestu k radosti.