Na kurze v Plamienku som sa naučila iba byť
Keď sa zamýšľam nad prínosom a najvýznamnejšími myšlienkami, ku ktorým ma kurz podnietil, prichádzam na to, že z množstva ideí sa stáva jedna významná zmena vo mne samej, v mojom pohľade na smútok a emócie vo všeobecnosti.
V tejto eseji by som však chcela rozobrať tých niekoľko menších, počiatočných myšlienok a to všetko v kontexte zmien, ktoré by som chcela realizovať vo svojej budúcej kariére psychológa. Presnejšie povedané, vzhľadom na to, že práca s klientmi ma ešte len čaká, nejde ani tak o zmeny, ale o návyky a postoje mysle, ktoré si vďaka Plamienku môžem osvojiť v prvých rokoch svojej praxe.
Rada by som opísala svoju cestu k dnešným novým postojom, od stretnutia k stretnutiu a zároveň objasniť motívy, ktoré viedli k zmenám, ktoré budem implementovať ako psychológ. Môj prvý víkend v Plamienku bol poznačený neistotou a pocitom outsidera. Bola to pre mňa skutočne nová skúsenosť, keďže som považovaná za extroverta a často som komunikatívnym prvkom skupiny. Myslím si, že prvý víkend bol zlomový aj v kontexte spomínaných zmien, ktoré pomaly, ale isto ovplyvňujú môj život.
Uvedomila som si, že som na tento kurz prišla s maskou, ktorú bolo potrebné objaviť a uvedomiť si jej prítomnosť v mojom živote. Masky. Všetci ich máme, všetci ich vyťahujeme vo chvíľach neistoty alebo v prítomnosti určitých ľudí. Nejde ani tak o ich definitívne odstránenie, pretože to sa v skutočnosti ani nedá. Najdôležitejšie je vedieť o ich existencii, pretože koniec koncov, môžeme pracovať len s tým, čo poznáme. Jednou z prvých masiek, ktorú som objavila a ktorú som si doposiaľ príliš neuvedomovala, bola maska dokonalosti. Prišla som do Plamienka s túžbou spoznať samú seba, no nemala som potuchy, čo to znamená. Mojou prioritou bolo urobiť všetko, čo sa odo mňa bude očakávať a neurobiť si hanbu. Aby som si užila to, čo som tu mala zažiť? Vôbec nie, najmä aby som sa zmestila do škatuľky normálnosti a priemernosti.
A práve táto túžba po priemernosti a dokonalosti zároveň, vyplávala na povrch niekoľko hodín po začiatku celej tejto cesty. Jednou z úloh bolo poskytnúť blízkosť dieťaťu po strate milovanej osoby, pomocou hudby a hudobných nástrojov. Práve po tejto úlohe som spochybnila všetky očakávania od kurzu, no dnes som za túto formujúcu skúsenosť veľmi vďačná. Nezamýšľala som sa nad tým, čo pre mňa znamená poskytnúť blízkosť, alebo ako vyžarovať pokoj. Sústredila som sa len na to, aby som druhému poskytla príjemný pocit. Zabudla som na seba a tak som sa stratila. Doslova. Behala som po miestnosti v snahe naplniť neexistujúce očakávania prizerajúcich, ktoré som si sama vykonštruovala a zabezpečiť druhému človeku pohodlie, no vo mne samej bol chaos.
V tejto skúsenosti, jednej z vôbec prvých v Plamienku, som spätne našla kus seba. No ako tento zážitok súvisí s mojou budúcou kariérou psychologičky? Významne, pretože táto skúsenosť mi ukázala smer, ktorým sa môžem uberať v pomoci druhým. Nemôžem druhému pomôcť nájsť samého seba, ak som predtým nenašla samú seba ja. Nemôžem niekomu sprostredkovať radosť, ak sa starám len o potešenie druhého bez toho, aby som mala radosť predovšetkým sama v sebe. Aká irónia, že som chcela dávať z prázdneho zdroja. Chcela som dopriať blízkosť druhému napriek tomu, že som nebola spojená sama so sebou.
To bolo pre mňa posolstvom januárového víkendu, dokonca aj v takom jednoduchom cvičení, ako je nadviazanie očného kontaktu. V práci psychológa je očný kontakt samotnou podstatou dôvery. Som človekom, ktorý sa rád pozerá druhým do očí dlhší čas, no nikdy predtým som sa nezamýšľala nad tým, aký je to cenný zdroj informácií. Bez skúsenosti s Plamienkom by som terapiu, najmä s novým klientom, začala pohľadom do očí, no moje slová by nasledovali takmer okamžite. No práve vo chvíľach ticha, najviac vycítim klientovu neistotu a vďaka skúsenosti, aký nepríjemný bude pre neho tento moment, môžeme oveľa rýchlejšie nadviazať na problém. Zážitok z tohto cvičenia mi priniesol aj skúsenosť v podobe intuície ostatných členov skupiny. Po dlhej chvíli tichého očného kontaktu, sme si mali vymeniť pár slov o druhom. Ľuďom, ktorých som videla prvýkrát v živote, som mala rozprávať o ich vlastnostiach tak, aby to nepôsobilo neúprimne? Slová, ktoré o mne vychádzali z úst iných, sa takmer presne zhodovali s tým, čo o mne hovoria priatelia a rodina. V tej chvíli vlastne nešlo ani tak o samotné slová, ako v Plamienku takmer nikdy, no o pravdivosť informácií, ktoré mi niekto vyčítal z očí. Podobný zážitok chcem určite sprostredkovať aj svojim budúcim klientom, pretože keď začneme dôverovať svojej intuícii a svojmu najhlbšiemu ja, ktoré nepotrebuje slová, sme na dobrej ceste k sebapoznaniu.
Ďalšou zmenou, ktorú vo mne Plamienok zanechal, je už spomínaná dôležitosť a prvoradosť vychutnávania si okamihu vo svojom vnútri. Je až zarážajúce, ako nás absencia tejto schopnosti blokuje nielen v užívaní si života, ale aj v každodenných situáciách. Ako príklad by som uviedla zoznamovanie sa s novým človekom, alebo príchod do novej skupiny ľudí. Niečo podobné som zažila v prvý deň tohto kurzu. Dvadsať nových ľudí, takmer všetci výrazne starší ako ja. Všetky úvodné rozhovory som viedla tak, aby som na ostatných pôsobila milo, chápavo, úprimne, sympaticky a zároveň inteligentne. Je toho veľa, však? Naozaj je a je to aj dosť vyčerpávajúce. Nemôžem však povedať, že v tých rozhovoroch nebolo kúsok zo mňa. Koniec koncov, práve moja spomínaná úprimnosť ma niekedy núti povedať druhým to, čo nechcú počuť. Ale v Plamienku som si uvedomila, že sústredenie sa na druhých v tomto zmysle, neprináša veľa radosti.
Netýka sa to však len rozhovorov. Napríklad tanec. Keď som predtým tancovala v páre, hoci som si nahovárala opak, nikdy som sa nesústredila na precítenie vlastnej živelnosti v ňom. Prioritou bolo nikomu nešliapať po prstoch, pohybovať sa tak, ako ma viedol ten druhý, a ako vždy, nespraviť si hanbu. Ale kde som v tom tanci bola ja? Kde som vyjadrovala svoj pohyb, svoju radosť? To, že neviem bravúrne tancovať, znamená, že sa do konca života musím len slepo spoliehať na tanečného partnera a zároveň prežívať stres z toho, či tanečného partnera napĺňa tanec so mnou? Niečo podobné budú zažívať moji budúci klienti, ale v náročnejších sférach života, než je tanec. Samozrejme, nemôžem svojim klientom ponúkať prázdne frázy ako: "Tancujte, akoby sa nikto nedíval." Ale môžem im poskytnúť skúsenosť, pri ktorej ma Plamienok skutočne naučil tancovať tak, akoby sa nik nepozeral. Môžem ich vedome viesť po ceste, na ktorej uprednostnia svoju vlastnú radosť, ktorá sa následne stane zdrojom radosti aj pre ich okolie.
Prežívanie skutočnej radosti však nestojí len na hlučných, búrlivých situáciách, keď začneme tancovať sami od seba. Radosť je potrebné hľadať aj v tichu. Najmä v tichu. Ticho bolo aj témou ďalšieho víkendu v Plamienku, kde sme sa zúčastnili niekoľkých aktivít, no všetky sa odohrali v tichej atmosfére. Boli to minimálne dve hodiny nepretržitého ticha. Najviac vo mne rezonuje situácia s obyčajnou igelitovou fóliou. Práve vtedy som si mohla pripomenúť lekciu naučenú mesiac predtým, a to uprednostniť vychutnávanie okamihu v sebe samej. Igelitová fólia, ktorú sme rozprestreli po celej miestnosti, pripomínala plachetnicu na mori. Ruky ostatných s ňou mávali a vytvárali atmosféru, ktorá ma preniesla späť do detstva. Ticho, ruka v ruke s nádhernými spomienkami na moje cestovateľské dobrodružstvá, bolo terapeutické. Počas tejto aktivity sme mali možnosť byť buď tvorcami tejto atmosféry, alebo tými, ktorí si ju vychutnajú naplno. Vtedy som sľúbila sebe samej, že dnes nebudem tou, ktorá chce vypočítavať a kalkulovať, ako a či si to užívajú ostatní, alebo ako veľmi musím robiť niečo, čo nechcem. Zúčastnila som sa oboch aktivít, no oveľa dlhšie som zostala v tichu ležať na zemi, vychutnávajúc si šumenie "oceánu". Vďaka tomu, že som si dala to, čo som potrebovala, som mohla byť po zvyšok dňa oveľa viac sama sebou.
Vráťme sa však k liečivej sile ticha. Silu ticha som objavila dávno pred kurzom, najmä počas pandémie, keď bolo ticho také ohlušujúce, že sa mu nedalo vyhnúť. Spočiatku som s ním zápasila, no neskôr som objavila jeho potenciál. Plamienok však u mňa ticho vyslovene prepojil s prežívaním hlbokej dôvery. Počas terapeutických sedení s mojimi klientmi zažijem veľa ticha. Nechcem však, aby sa toto ticho stalo pre nás traumatizujúcim. Túžim viesť svojich klientov k tomu, aby si ticho vážili a nepodceňovali ho. Keď nad tým uvažujem, zdá sa mi, že mnohí ľudia prichádzajú na terapiu práve preto, že si vo svojom živote nedopriali dostatok ticha. Toho skutočného ticha, ticha, na základe ktorého môžeme robiť dobré rozhodnutia, alebo ticha, v ktorom sa pozeráme do svojho vnútra. Mnohé chvíle na kurze boli naplnené tichom. Aj tie najsilnejšie momenty sa často odohrávali v tichu. Plamienok ma definitívne zbavil hanby z mlčania.
Psychológovia majú často tendenciu takmer okamžite reagovať na rozprávanie príbehu klienta alebo na jeho rôzne pripomienky. Ak sa mi podarí spriateliť klientov s tichom, budem to považovať za veľký úspech. Ako ich k tomu inšpirujem? Musí byť na mne ako terapeutovi vidieť, že si ticho vážim. Že si ho môžem v terapii dovoliť a je cenné, hoci každá minúta terapie stojí mojich klientov peniaze. A že úprimné mlčanie lieči viac ako naučené frázy, ktoré sa klienti naučili používať počas celého života, aby nesklamali ostatných.
Aj ďalšia aktivita vo mne vyvolala prekvapenie. Mala som si vziať pomaranč a vcítiť sa doň. Aké hlúpe, detinské a iracionálne, pomyslela som si. Napriek tomu, že som na túto aktivitu príliš racionálna, túžila som si z nej niečo odniesť. Filozof Jostein Gaarder napísal jednu z mojich najobľúbenejších kníh, Pomarančové dievča. Ach, ani nedokážem opísať, ako ma nadchlo, keď som si ju vďaka tomuto pomaranču opäť pripomenula. Tak ako mi kniha pomohla lepšie spoznať samú seba počas puberty, spomínaný pomaranč mi pripomenul jazvy, ktoré mi zostali po chorobe, a to, ako som sa nad nimi trápila. Jazvy boli odstránené lekárskym zákrokom, ale spomienky na to, ako ovplyvnili moje sebavedomie, zostali. Nebola som jediná v skupine, komu pomaranč evokoval fyzické nedostatky. Dotklo sa ma, keď som od viacerých matiek počula, ako si nikdy nevážili samé seba za to, čo všetko ich telo zvládlo, koľko detí priviedli na svet... Tieto slová ma zasiahli práve preto, že vlastné deti ešte nemám. V duchu som si povedala : "Dúfam, že ak sa raz stanem mamou, nájdem si čas na to, aby som ocenila samu seba, svoje schopnosti, pretože matky sú predsa také hrdinky". Dalo by sa povedať, že ma rozprávanie týchto žien o neschopnosti oceniť sa, nejakým spôsobom pobúrilo. Cítila som akýsi hnev na tých, ktorí tieto ženy vychovávali, že ich nenaučili oceneniu, hrdosti na seba, objavovaniu vlastnej sebahodnoty. Na druhej strane som v tej chvíli pocítila vďačnosť za svoje zázemie, že sme si v našej rodine vždy našli čas na oslavu a ocenenie úspechov.
Do mojej poradne môže prísť veľa nedocenených ľudí. Bude v mojej kompetencii objaviť ich sebahodnotu, a tak zabrániť tomu, aby aj od svojho okolia vyžadovali príliš veľa. Pretože čím menej empatie sa nám dostáva, tým menej ju vieme poskytnúť iným. Je to však veľmi náročná úloha a mám pred sebou ešte roky psychoterapeutického výcviku, no aktivita s pomarančom mi aj na malej vzorke ľudí ukázala, ako akútne trpia nedostatkom prežívania vlastnej hodnoty ľudia okolo mňa a v určitej miere niekedy aj ja. Šokovalo ma, ako jeden pomaranč vyzdvihne rôzne momenty v živote ľudí, ktorí si nenašli čas na to, aby sami seba ocenili, sami sebe poďakovali. Budem na túto aktivitu pamätať najmä skrz moje budúce klientky – matky a ak sa ňou jedného dňa sama stanem, budem s láskou spomínať na tento pomarančový deň v Plamienku.
Ďalšou dôležitou myšlienkou, ku ktorej ma priviedol kurz, bolo využiť rozhovor o smrti ako prostriedok na prehĺbenie vzťahu s druhým človekom. Hovoriť o smrti pre mňa nikdy nebolo tabu, vzhľadom na smrť môjho brata. Hoci som ho nepoznala, keďže sa narodil skôr ako ja a zomrel ako dieťa, je pre mňa úplne prirodzené počúvať o ňom, ísť na cintorín a pýtať sa aj na okolnosti jeho smrti. On bol tiež jedným z dôvodov, prečo som sa prihlásila na tento kurz. Novou skúsenosťou však bolo rozprávať sa o smrti s cudzími ľuďmi. Počas niekoľkých víkendov kurzu som si uvedomila, že hoci všetci hovoríme o smrti niekoho iného, existuje tu určité spojivo. Prázdnota. Smrť zanecháva prázdno. Kurz poukázal na jednu dôležitú vec. Nesnažiť sa túto prázdnotu zaplniť, ale naučiť sa s ňou žiť, cítiť ju, ale nepoddávať sa jej.
Smrť blízkej osoby je častým dôvodom, prečo človek navštevuje terapeuta. Myslím si, že bez tohto kurzu by som začala pracovať s klientom na tom, aby som toto prázdno vyplnila. Teraz si začínam uvedomovať, že prázdnota v živote klienta zostane, rozhodujúce bude, ako sa k nej postaví. Ťažko sa mi však píše o smrti, keď v mojom živote nezomrel nikto, koho smrť by ma významne ovplyvnila. Ťažko sa mi spracúvajú slová z kurzu o tom, že smútok s nami zostáva a musíme sa s ním naučiť žiť. Mám 22 rokov a ako mladý človek plný ideálov sa nechcem zmieriť s takýmito výrokmi. Mám pred sebou ešte dlhú cestu a zatiaľ netúžim robiť žiadne závery. Plamienok mi však ponúkol odpoveď týkajúcu sa vyrovnávania sa s témou smrti u blízkych, či dokonca v rodinách v Plamienku. Tou odpoveďou je blízkosť. Nemusím poznať presné terapeutické postupy, aby som človeku prejavila nehu a blízkosť. Ale na to je potrebné vzdať sa určitých masiek.
O svojej maske dokonalosti som už písala, no teraz by som rada poukázala na inú. Masku, prostredníctvom ktorej máme pocit, že musíme vždy instantne reagovať na smútok. Niekto pociťuje úzkosť? Musíme ihneď poukázať na všetky pekné veci, ktoré daného človeka v živote stretli. Niekto plače? Musíme mu okamžite podať vreckovky a utrieť mu slzy. Toto sú klamstvá, ktoré sme si osvojili prostredníctvom masiek, v snahe okamžite vyriešiť každý problém. Akcia predikuje reakciu. Na kurze som sa naučila byť. Len byť.
Na začiatku kurzu ma lektor musel upozorniť, aby som pri istej aktivite nepoužívala slová. Pri podobnej aktivite o niekoľko mesiacov neskôr, som skutočne dokázala vtesnať všetky pocity, ktoré som chcela vyjadriť druhej osobe, len do objatia alebo pohľadu. Nepotrebovala som už ani úsmev od druhej osoby ako určitú formu ocenenia. Moji budúci klienti budú ochromení maskami. Dokonca aj pri takej prirodzenej téme, akou je smrť. Možno mi budú chcieť dokázať, a aj sami sebe, že dokážu do slov vtesnať množstvo svojich pocitov, dojmov a bolestí. Dôležitejšie však pre mňa bude, či ich telá, mysle a srdcia hovoria to isté, alebo či každá entita klame tej druhej.
Nakoniec ma táto úvaha privádza k najdôležitejšej zmene posledných mesiacov. O niekoľko riadkov vyššie som písala o dôležitosti "byť". Teraz by som k tomu dodala slovo „prítomný." Byť prítomný. Anglický jazyk nám v tomto výraze ponúka krásnu paralelu. Prítomnosť (present) a dar (present) môžu byť jedným a tým istým výrazom. Prítomnosť je dar a moje bytie môže byť tiež darom. Najlepším darom som však vtedy, keď som sama sebou, v prítomnosti, tu a teraz. Rovnako ako pri téme smrti, ani pri premýšľaní o tom, čo znamená byť darom a prítomným darom, nechcem robiť unáhlené závery. V tejto digitálnej dobe sa často musím nútiť byť "tu a teraz". Ale práve otvorenie témy "byť prítomným" mi pomohlo. Znamená to pre mňa, že najväčší úžitok pre seba, aj pre druhých mám vtedy, keď som plne prítomná v danom okamihu. Svojim klientom nemôžem prejaviť väčšiu úctu, ako keď som s nimi "tu a teraz", keď s nimi cestujem v čase, v ich minulosti.
Terapeutické sedenia sú väčšinou výletmi do minulosti klienta. Nech to znie akokoľvek paradoxne, práve v týchto chvíľach im chcem ukázať, že dôležitejší ako minulosť, je práve tento okamih, keď za mnou prichádzajú, aby mi ju prerozprávali, pretože teraz „tam“ ideme spolu.
Toto všetko sú myšlienky, ku ktorým ma kurz podnietil. Neviem, či ich budem schopná poňať v plnosti a napĺňať, no ako som už napísala, môžeme pracovať len s tým, čo vieme a čo si uvedomujeme, však?
V tejto eseji by som však chcela rozobrať tých niekoľko menších, počiatočných myšlienok a to všetko v kontexte zmien, ktoré by som chcela realizovať vo svojej budúcej kariére psychológa. Presnejšie povedané, vzhľadom na to, že práca s klientmi ma ešte len čaká, nejde ani tak o zmeny, ale o návyky a postoje mysle, ktoré si vďaka Plamienku môžem osvojiť v prvých rokoch svojej praxe.
Rada by som opísala svoju cestu k dnešným novým postojom, od stretnutia k stretnutiu a zároveň objasniť motívy, ktoré viedli k zmenám, ktoré budem implementovať ako psychológ. Môj prvý víkend v Plamienku bol poznačený neistotou a pocitom outsidera. Bola to pre mňa skutočne nová skúsenosť, keďže som považovaná za extroverta a často som komunikatívnym prvkom skupiny. Myslím si, že prvý víkend bol zlomový aj v kontexte spomínaných zmien, ktoré pomaly, ale isto ovplyvňujú môj život.
Uvedomila som si, že som na tento kurz prišla s maskou, ktorú bolo potrebné objaviť a uvedomiť si jej prítomnosť v mojom živote. Masky. Všetci ich máme, všetci ich vyťahujeme vo chvíľach neistoty alebo v prítomnosti určitých ľudí. Nejde ani tak o ich definitívne odstránenie, pretože to sa v skutočnosti ani nedá. Najdôležitejšie je vedieť o ich existencii, pretože koniec koncov, môžeme pracovať len s tým, čo poznáme. Jednou z prvých masiek, ktorú som objavila a ktorú som si doposiaľ príliš neuvedomovala, bola maska dokonalosti. Prišla som do Plamienka s túžbou spoznať samú seba, no nemala som potuchy, čo to znamená. Mojou prioritou bolo urobiť všetko, čo sa odo mňa bude očakávať a neurobiť si hanbu. Aby som si užila to, čo som tu mala zažiť? Vôbec nie, najmä aby som sa zmestila do škatuľky normálnosti a priemernosti.
A práve táto túžba po priemernosti a dokonalosti zároveň, vyplávala na povrch niekoľko hodín po začiatku celej tejto cesty. Jednou z úloh bolo poskytnúť blízkosť dieťaťu po strate milovanej osoby, pomocou hudby a hudobných nástrojov. Práve po tejto úlohe som spochybnila všetky očakávania od kurzu, no dnes som za túto formujúcu skúsenosť veľmi vďačná. Nezamýšľala som sa nad tým, čo pre mňa znamená poskytnúť blízkosť, alebo ako vyžarovať pokoj. Sústredila som sa len na to, aby som druhému poskytla príjemný pocit. Zabudla som na seba a tak som sa stratila. Doslova. Behala som po miestnosti v snahe naplniť neexistujúce očakávania prizerajúcich, ktoré som si sama vykonštruovala a zabezpečiť druhému človeku pohodlie, no vo mne samej bol chaos.
V tejto skúsenosti, jednej z vôbec prvých v Plamienku, som spätne našla kus seba. No ako tento zážitok súvisí s mojou budúcou kariérou psychologičky? Významne, pretože táto skúsenosť mi ukázala smer, ktorým sa môžem uberať v pomoci druhým. Nemôžem druhému pomôcť nájsť samého seba, ak som predtým nenašla samú seba ja. Nemôžem niekomu sprostredkovať radosť, ak sa starám len o potešenie druhého bez toho, aby som mala radosť predovšetkým sama v sebe. Aká irónia, že som chcela dávať z prázdneho zdroja. Chcela som dopriať blízkosť druhému napriek tomu, že som nebola spojená sama so sebou.
To bolo pre mňa posolstvom januárového víkendu, dokonca aj v takom jednoduchom cvičení, ako je nadviazanie očného kontaktu. V práci psychológa je očný kontakt samotnou podstatou dôvery. Som človekom, ktorý sa rád pozerá druhým do očí dlhší čas, no nikdy predtým som sa nezamýšľala nad tým, aký je to cenný zdroj informácií. Bez skúsenosti s Plamienkom by som terapiu, najmä s novým klientom, začala pohľadom do očí, no moje slová by nasledovali takmer okamžite. No práve vo chvíľach ticha, najviac vycítim klientovu neistotu a vďaka skúsenosti, aký nepríjemný bude pre neho tento moment, môžeme oveľa rýchlejšie nadviazať na problém. Zážitok z tohto cvičenia mi priniesol aj skúsenosť v podobe intuície ostatných členov skupiny. Po dlhej chvíli tichého očného kontaktu, sme si mali vymeniť pár slov o druhom. Ľuďom, ktorých som videla prvýkrát v živote, som mala rozprávať o ich vlastnostiach tak, aby to nepôsobilo neúprimne? Slová, ktoré o mne vychádzali z úst iných, sa takmer presne zhodovali s tým, čo o mne hovoria priatelia a rodina. V tej chvíli vlastne nešlo ani tak o samotné slová, ako v Plamienku takmer nikdy, no o pravdivosť informácií, ktoré mi niekto vyčítal z očí. Podobný zážitok chcem určite sprostredkovať aj svojim budúcim klientom, pretože keď začneme dôverovať svojej intuícii a svojmu najhlbšiemu ja, ktoré nepotrebuje slová, sme na dobrej ceste k sebapoznaniu.
Ďalšou zmenou, ktorú vo mne Plamienok zanechal, je už spomínaná dôležitosť a prvoradosť vychutnávania si okamihu vo svojom vnútri. Je až zarážajúce, ako nás absencia tejto schopnosti blokuje nielen v užívaní si života, ale aj v každodenných situáciách. Ako príklad by som uviedla zoznamovanie sa s novým človekom, alebo príchod do novej skupiny ľudí. Niečo podobné som zažila v prvý deň tohto kurzu. Dvadsať nových ľudí, takmer všetci výrazne starší ako ja. Všetky úvodné rozhovory som viedla tak, aby som na ostatných pôsobila milo, chápavo, úprimne, sympaticky a zároveň inteligentne. Je toho veľa, však? Naozaj je a je to aj dosť vyčerpávajúce. Nemôžem však povedať, že v tých rozhovoroch nebolo kúsok zo mňa. Koniec koncov, práve moja spomínaná úprimnosť ma niekedy núti povedať druhým to, čo nechcú počuť. Ale v Plamienku som si uvedomila, že sústredenie sa na druhých v tomto zmysle, neprináša veľa radosti.
Netýka sa to však len rozhovorov. Napríklad tanec. Keď som predtým tancovala v páre, hoci som si nahovárala opak, nikdy som sa nesústredila na precítenie vlastnej živelnosti v ňom. Prioritou bolo nikomu nešliapať po prstoch, pohybovať sa tak, ako ma viedol ten druhý, a ako vždy, nespraviť si hanbu. Ale kde som v tom tanci bola ja? Kde som vyjadrovala svoj pohyb, svoju radosť? To, že neviem bravúrne tancovať, znamená, že sa do konca života musím len slepo spoliehať na tanečného partnera a zároveň prežívať stres z toho, či tanečného partnera napĺňa tanec so mnou? Niečo podobné budú zažívať moji budúci klienti, ale v náročnejších sférach života, než je tanec. Samozrejme, nemôžem svojim klientom ponúkať prázdne frázy ako: "Tancujte, akoby sa nikto nedíval." Ale môžem im poskytnúť skúsenosť, pri ktorej ma Plamienok skutočne naučil tancovať tak, akoby sa nik nepozeral. Môžem ich vedome viesť po ceste, na ktorej uprednostnia svoju vlastnú radosť, ktorá sa následne stane zdrojom radosti aj pre ich okolie.
Prežívanie skutočnej radosti však nestojí len na hlučných, búrlivých situáciách, keď začneme tancovať sami od seba. Radosť je potrebné hľadať aj v tichu. Najmä v tichu. Ticho bolo aj témou ďalšieho víkendu v Plamienku, kde sme sa zúčastnili niekoľkých aktivít, no všetky sa odohrali v tichej atmosfére. Boli to minimálne dve hodiny nepretržitého ticha. Najviac vo mne rezonuje situácia s obyčajnou igelitovou fóliou. Práve vtedy som si mohla pripomenúť lekciu naučenú mesiac predtým, a to uprednostniť vychutnávanie okamihu v sebe samej. Igelitová fólia, ktorú sme rozprestreli po celej miestnosti, pripomínala plachetnicu na mori. Ruky ostatných s ňou mávali a vytvárali atmosféru, ktorá ma preniesla späť do detstva. Ticho, ruka v ruke s nádhernými spomienkami na moje cestovateľské dobrodružstvá, bolo terapeutické. Počas tejto aktivity sme mali možnosť byť buď tvorcami tejto atmosféry, alebo tými, ktorí si ju vychutnajú naplno. Vtedy som sľúbila sebe samej, že dnes nebudem tou, ktorá chce vypočítavať a kalkulovať, ako a či si to užívajú ostatní, alebo ako veľmi musím robiť niečo, čo nechcem. Zúčastnila som sa oboch aktivít, no oveľa dlhšie som zostala v tichu ležať na zemi, vychutnávajúc si šumenie "oceánu". Vďaka tomu, že som si dala to, čo som potrebovala, som mohla byť po zvyšok dňa oveľa viac sama sebou.
Vráťme sa však k liečivej sile ticha. Silu ticha som objavila dávno pred kurzom, najmä počas pandémie, keď bolo ticho také ohlušujúce, že sa mu nedalo vyhnúť. Spočiatku som s ním zápasila, no neskôr som objavila jeho potenciál. Plamienok však u mňa ticho vyslovene prepojil s prežívaním hlbokej dôvery. Počas terapeutických sedení s mojimi klientmi zažijem veľa ticha. Nechcem však, aby sa toto ticho stalo pre nás traumatizujúcim. Túžim viesť svojich klientov k tomu, aby si ticho vážili a nepodceňovali ho. Keď nad tým uvažujem, zdá sa mi, že mnohí ľudia prichádzajú na terapiu práve preto, že si vo svojom živote nedopriali dostatok ticha. Toho skutočného ticha, ticha, na základe ktorého môžeme robiť dobré rozhodnutia, alebo ticha, v ktorom sa pozeráme do svojho vnútra. Mnohé chvíle na kurze boli naplnené tichom. Aj tie najsilnejšie momenty sa často odohrávali v tichu. Plamienok ma definitívne zbavil hanby z mlčania.
Psychológovia majú často tendenciu takmer okamžite reagovať na rozprávanie príbehu klienta alebo na jeho rôzne pripomienky. Ak sa mi podarí spriateliť klientov s tichom, budem to považovať za veľký úspech. Ako ich k tomu inšpirujem? Musí byť na mne ako terapeutovi vidieť, že si ticho vážim. Že si ho môžem v terapii dovoliť a je cenné, hoci každá minúta terapie stojí mojich klientov peniaze. A že úprimné mlčanie lieči viac ako naučené frázy, ktoré sa klienti naučili používať počas celého života, aby nesklamali ostatných.
Aj ďalšia aktivita vo mne vyvolala prekvapenie. Mala som si vziať pomaranč a vcítiť sa doň. Aké hlúpe, detinské a iracionálne, pomyslela som si. Napriek tomu, že som na túto aktivitu príliš racionálna, túžila som si z nej niečo odniesť. Filozof Jostein Gaarder napísal jednu z mojich najobľúbenejších kníh, Pomarančové dievča. Ach, ani nedokážem opísať, ako ma nadchlo, keď som si ju vďaka tomuto pomaranču opäť pripomenula. Tak ako mi kniha pomohla lepšie spoznať samú seba počas puberty, spomínaný pomaranč mi pripomenul jazvy, ktoré mi zostali po chorobe, a to, ako som sa nad nimi trápila. Jazvy boli odstránené lekárskym zákrokom, ale spomienky na to, ako ovplyvnili moje sebavedomie, zostali. Nebola som jediná v skupine, komu pomaranč evokoval fyzické nedostatky. Dotklo sa ma, keď som od viacerých matiek počula, ako si nikdy nevážili samé seba za to, čo všetko ich telo zvládlo, koľko detí priviedli na svet... Tieto slová ma zasiahli práve preto, že vlastné deti ešte nemám. V duchu som si povedala : "Dúfam, že ak sa raz stanem mamou, nájdem si čas na to, aby som ocenila samu seba, svoje schopnosti, pretože matky sú predsa také hrdinky". Dalo by sa povedať, že ma rozprávanie týchto žien o neschopnosti oceniť sa, nejakým spôsobom pobúrilo. Cítila som akýsi hnev na tých, ktorí tieto ženy vychovávali, že ich nenaučili oceneniu, hrdosti na seba, objavovaniu vlastnej sebahodnoty. Na druhej strane som v tej chvíli pocítila vďačnosť za svoje zázemie, že sme si v našej rodine vždy našli čas na oslavu a ocenenie úspechov.
Do mojej poradne môže prísť veľa nedocenených ľudí. Bude v mojej kompetencii objaviť ich sebahodnotu, a tak zabrániť tomu, aby aj od svojho okolia vyžadovali príliš veľa. Pretože čím menej empatie sa nám dostáva, tým menej ju vieme poskytnúť iným. Je to však veľmi náročná úloha a mám pred sebou ešte roky psychoterapeutického výcviku, no aktivita s pomarančom mi aj na malej vzorke ľudí ukázala, ako akútne trpia nedostatkom prežívania vlastnej hodnoty ľudia okolo mňa a v určitej miere niekedy aj ja. Šokovalo ma, ako jeden pomaranč vyzdvihne rôzne momenty v živote ľudí, ktorí si nenašli čas na to, aby sami seba ocenili, sami sebe poďakovali. Budem na túto aktivitu pamätať najmä skrz moje budúce klientky – matky a ak sa ňou jedného dňa sama stanem, budem s láskou spomínať na tento pomarančový deň v Plamienku.
Ďalšou dôležitou myšlienkou, ku ktorej ma priviedol kurz, bolo využiť rozhovor o smrti ako prostriedok na prehĺbenie vzťahu s druhým človekom. Hovoriť o smrti pre mňa nikdy nebolo tabu, vzhľadom na smrť môjho brata. Hoci som ho nepoznala, keďže sa narodil skôr ako ja a zomrel ako dieťa, je pre mňa úplne prirodzené počúvať o ňom, ísť na cintorín a pýtať sa aj na okolnosti jeho smrti. On bol tiež jedným z dôvodov, prečo som sa prihlásila na tento kurz. Novou skúsenosťou však bolo rozprávať sa o smrti s cudzími ľuďmi. Počas niekoľkých víkendov kurzu som si uvedomila, že hoci všetci hovoríme o smrti niekoho iného, existuje tu určité spojivo. Prázdnota. Smrť zanecháva prázdno. Kurz poukázal na jednu dôležitú vec. Nesnažiť sa túto prázdnotu zaplniť, ale naučiť sa s ňou žiť, cítiť ju, ale nepoddávať sa jej.
Smrť blízkej osoby je častým dôvodom, prečo človek navštevuje terapeuta. Myslím si, že bez tohto kurzu by som začala pracovať s klientom na tom, aby som toto prázdno vyplnila. Teraz si začínam uvedomovať, že prázdnota v živote klienta zostane, rozhodujúce bude, ako sa k nej postaví. Ťažko sa mi však píše o smrti, keď v mojom živote nezomrel nikto, koho smrť by ma významne ovplyvnila. Ťažko sa mi spracúvajú slová z kurzu o tom, že smútok s nami zostáva a musíme sa s ním naučiť žiť. Mám 22 rokov a ako mladý človek plný ideálov sa nechcem zmieriť s takýmito výrokmi. Mám pred sebou ešte dlhú cestu a zatiaľ netúžim robiť žiadne závery. Plamienok mi však ponúkol odpoveď týkajúcu sa vyrovnávania sa s témou smrti u blízkych, či dokonca v rodinách v Plamienku. Tou odpoveďou je blízkosť. Nemusím poznať presné terapeutické postupy, aby som človeku prejavila nehu a blízkosť. Ale na to je potrebné vzdať sa určitých masiek.
O svojej maske dokonalosti som už písala, no teraz by som rada poukázala na inú. Masku, prostredníctvom ktorej máme pocit, že musíme vždy instantne reagovať na smútok. Niekto pociťuje úzkosť? Musíme ihneď poukázať na všetky pekné veci, ktoré daného človeka v živote stretli. Niekto plače? Musíme mu okamžite podať vreckovky a utrieť mu slzy. Toto sú klamstvá, ktoré sme si osvojili prostredníctvom masiek, v snahe okamžite vyriešiť každý problém. Akcia predikuje reakciu. Na kurze som sa naučila byť. Len byť.
Na začiatku kurzu ma lektor musel upozorniť, aby som pri istej aktivite nepoužívala slová. Pri podobnej aktivite o niekoľko mesiacov neskôr, som skutočne dokázala vtesnať všetky pocity, ktoré som chcela vyjadriť druhej osobe, len do objatia alebo pohľadu. Nepotrebovala som už ani úsmev od druhej osoby ako určitú formu ocenenia. Moji budúci klienti budú ochromení maskami. Dokonca aj pri takej prirodzenej téme, akou je smrť. Možno mi budú chcieť dokázať, a aj sami sebe, že dokážu do slov vtesnať množstvo svojich pocitov, dojmov a bolestí. Dôležitejšie však pre mňa bude, či ich telá, mysle a srdcia hovoria to isté, alebo či každá entita klame tej druhej.
Nakoniec ma táto úvaha privádza k najdôležitejšej zmene posledných mesiacov. O niekoľko riadkov vyššie som písala o dôležitosti "byť". Teraz by som k tomu dodala slovo „prítomný." Byť prítomný. Anglický jazyk nám v tomto výraze ponúka krásnu paralelu. Prítomnosť (present) a dar (present) môžu byť jedným a tým istým výrazom. Prítomnosť je dar a moje bytie môže byť tiež darom. Najlepším darom som však vtedy, keď som sama sebou, v prítomnosti, tu a teraz. Rovnako ako pri téme smrti, ani pri premýšľaní o tom, čo znamená byť darom a prítomným darom, nechcem robiť unáhlené závery. V tejto digitálnej dobe sa často musím nútiť byť "tu a teraz". Ale práve otvorenie témy "byť prítomným" mi pomohlo. Znamená to pre mňa, že najväčší úžitok pre seba, aj pre druhých mám vtedy, keď som plne prítomná v danom okamihu. Svojim klientom nemôžem prejaviť väčšiu úctu, ako keď som s nimi "tu a teraz", keď s nimi cestujem v čase, v ich minulosti.
Terapeutické sedenia sú väčšinou výletmi do minulosti klienta. Nech to znie akokoľvek paradoxne, práve v týchto chvíľach im chcem ukázať, že dôležitejší ako minulosť, je práve tento okamih, keď za mnou prichádzajú, aby mi ju prerozprávali, pretože teraz „tam“ ideme spolu.
Toto všetko sú myšlienky, ku ktorým ma kurz podnietil. Neviem, či ich budem schopná poňať v plnosti a napĺňať, no ako som už napísala, môžeme pracovať len s tým, čo vieme a čo si uvedomujeme, však?
Zaujali Vás Betkine slová? Nás zaujali veľmi. Ďakujeme Betka za Vašu otvorenosť, úprimnosť a ochotu otvoriť sa svetu. Ďakujeme za ochotu dobrovoľne pomáhať smútiacim deťom a rodinám v Plamienku.
Chceli by ste sa aj Vy stať dobrovoľníkom Plamienka?
Chceli by ste sa aj Vy stať dobrovoľníkom Plamienka?
Prihláste sa do nášho polročného vzdelávacieho kurzu s názvom Ako komunikovať s deťmi a dospelými v náročných situáciách. Stretávame sa vždy jednu sobotu v mesiaci, kurz je v anglickom jazyku a dozviete sa počas neho viac o sebe i o témach, ktoré sa z kníh naučiť nedajú.
Prihlásiť na odber newslettra
Prihláste sa na odber newslettra a nič vám neutečie zo života v Plamienku. Zadaním e-mailu súhlasíte s podmienkami .
