Musíš sa pohnúť a vykročiť, iná cesta neexistuje

Kráčame novou cestou a učíme sa žiť bez toho, čo bolo a do konca života bude pre nás veľmi cenné. Keď zatvoríš oči, cítiš, že je blízko, vybavuješ si vôňu, ktorú poznáš. Cítiš, že je tu, skúšaš sa rukou dotknúť. Znovu a znovu. A potom si uvedomíš, že sa Ti to nikdy nepodarí. Bolesť Ťa zahltí a nič nevidíš, len tmu. Akoby si stratil kus seba, časť Tvojho ja navždy odišlo. Si odvtedy niekto iný, aj Tvoje plány do budúcnosti sa musia zmeniť.

Je ťažké si pripustiť, že neexistuje cesta späť. Každý deň ale vychádza slnko, vtáky spievajú, v uliciach sa ľudia ponáhľajú ako keby sa nič nestalo. Prečo strata tak veľmi bolí? Smútok a prázdnota Ti nedovolia vnímať, čo sa deje okolo Teba. Akoby všetko bolo zahalené závojom. Ale musíš sa pohnúť a vykročiť. Život plynie, nezastaví sa. Prichádzajú nové dni, noví ľudia, nové situácie.

Musíš kráčať a žiť. Niekedy Ťa možno napadne, že by si si možno nemal vychutnať nové krásne veci, ktoré sa objavujú. Hoci si pomyslíš, že by si nemal byť šťastný, buď! Uvedomíš si, že predsa len dokážeš prežívať aj niečo pekné. Možno si si myslel, že sa už nikdy nedokážeš radovať. Pomaly sa učíš. Radosť je tu aj pre Teba. Nemôžeš žiť v minulosti. Pozeraj sa viac dopredu ako dozadu. Život sa preorganizuje, prispôsobí. Z času na čas prídu chvíle, keď budeš smutný. Ale s bolesťou príde aj vďačnosť za všetky tie krásne chvíle a spomienky. A tie, pokým budeš milovať, Ti nikto nikdy nezoberie.  

 

Mária Habalová
účastníčka vzdelávacieho kurzu v Plamienku