Môj syn Julián odišiel pred Vianocami, slávime ich aj v jeho mene

Ojkin 17-ročný syn Juli mal Ewingov sarkóm, v posledných týždňoch života sa o neho doma staral Plamienok. Jej tatino mal rakovinu pľúc a zomrel krátko po smrti vnuka. Tvrdí, že prvé Vianoce po ich odchode boli veľmi ťažké. „Zostali sme zrazu samé ženy, bez mužov. Stratili sme najstaršieho, aj najmladšieho. Ja som rozvedená, aj moja sestra. Sedeli sme pri stole v našom rodičovskom byte s maminou, s mojou dcérou Šarlotkou, so sestrou a spomínali na tie prechádzajúce sviatky, keď sme boli ešte všetci spolu- aj s Julim a s ocinom. Hoci ich Vianoce boli zrazu úplne iné a naplnené smútkom, snažili sa pripomenúť si Juliho i ocka a tieto štedrovečerné rituály sa stali ich novou vianočnou tradíciou. „Na stole sme mali ich veľké fotografie. To sa stalo našou novou tradíciou - prestierame aj pre nich a ich fotografie vždy vyložíme k tanierom. Sme stále v duchu s nimi. A keď sa najeme a rozdáme si darčeky, ideme všetci spolu na cintorín. Zapálime sviečky a spomíname na nich,“ hovorí Ojka.

Jej syn Juli mal rád Vianoce. „Keď bol menší, pripravoval so Šarlotkou šuhajdy, krájali uhorky na šalát. Dodnes ma dojíma, ako mi zo svojich našetrených peniažkov kúpili darčeky, hoci boli ešte malí. Keď bol Juli starší a zostali sme sami, prevzal úlohu „chlapa v rodine.“ Kontroloval účty, sledoval akcie v obchodoch, robil zoznamy, čo treba kúpiť. Organizoval celé sviatky. Robil to aj vtedy, keď bol už veľmi chorý. A zrazu tu nebol. Ešte pred smrťou mi kúpil mikrovlnku, lebo vedel, že ju potrebujem. Povedal, že budem mať na neho pamiatku,“ hovorí Ojka dojato. Ojka tvrdí, že v prvých rokoch po strate Juliho jej pomáhala rodina a tiež priatelia z Plamienka. „Stále sme v kontakte s inými rodičmi, ktorí tiež stratili deti. Ideme vždy pred Vianocami na omšu za naše deti, spomíname na nich spolu. Na víkendových pobytoch pre smútiace rodiny v Plamienku vznikli medzi nami celoživotné priateľstvá. Ja som pred Julim neplakávala. Nechcela som. Pamätám si však, ako mi raz s plnou vážnosťou povedal, že čítal na internete, že Plamienok organizuje aj tieto stretnutia. A že keď tu už nebude, mám na ne chodiť, lebo mi to pomôže. Vtedy som sa veľmi rozplakala. Hoci odchádzal, myslel na mňa. Mal však pravdu a tieto stretnutia mi po jeho smrti naozaj pomohli zvládnuť prvé roky, prvé sviatky, a priviedli mi do života vzácnych ľudí.“

Čo by Ojka povedala ľuďom, ktorých čakajú prvé Vianoce bez blízkeho človeka? „Najmä, aby sa do ničoho nenútili. Chápem aj ľudí, ktorí povedia, že pre nich Vianoce skončili a cítia, že ich nechcú oslavovať. Je ťažké sa veseliť a radovať, keď prežívate hlboký smútok a všetko okolo Vám vašu bolesť pripomína. Ja som si však vždy uvedomovala, že chcem, aby moja dcéra Šarlotka mala Vianoce. Keď Juli zomrel, mala len 14 rokov. Miluje tieto sviatky, rada balí darčeky, chce robiť iným radosť. Vianoce sú pre nás oslavou toho, že sme spolu. Aj z úcty k Juliánkovi, ktorý toho toľko zvládol. Jeho sila dáva aj nám silu ísť ďalej. Do ich života opäť prišli muži, ktorí s nimi trávia Vianoce. „Pár rokov po Juliho smrti som sa zoznámila s Arianom. Žije v zahraničí, ale pravidelne sa stretávame a vianočné sviatky vždy trávime spolu. Často spolu hovoríme o Julim a viem, že môj syn by mal Ariana veľmi rád. Aj preto, lebo dobre varí a Juli bol labužník:-). Rozumeli by si. Dcérka je dnes vysokoškoláčka a má priateľa, ktorý nás tiež navštívi počas Vianoc. Juli aj ocko sú v našich srdciach. Naše Vianoce sú iné, než bývali vtedy, keď obaja žili. Aj dnes je však v nich aj radosť. Bolesť naše vianočné chvíle nezničila, sú plné krásnych spomienok na našich milovaných. Každý rok však myslíme aj na tých, ktorí budú mať prvé Vianoce bez svojich blízkych. Na Štedrý večer budeme v duchu aj s nimi.“