Medička Marianna píše o túžbe pomôcť...

Ako komunikovať s nevyliečiteľne chorým človekom? Ako oznamovať zlé správy pacientovi či jeho rodine? Ako byť nablízku ľuďom v poslednej etape ich života? Tieto informácie sa nedajú naučiť zo skrípt počas štúdia medicíny. Každý z nás by však rád mal pri sebe vtedy lekára, ktorý  nám bude vedieť a chcieť pomôcť. Plamienok preto pripravil vzdelávací kurz pre študentov medicíny a odborov z pomáhajúcich profesií. Po jeho absolvovaní študenti písali krátke eseje. Medička Mariannka v eseji opísala, čo by zomierajúcemu človeku chcela dať. 

"Chcem mu pripomínať, že nie je na ťarchu a každá hodina s ním je vzácnosťou, za ktorú treba ďakovať. Chcem aby sa nehanbil zdôveriť sa mi so svojim strachom a neistotou. Všetko, čo cíti je správne a nehnevám sa naňho. Neodsúdim ho za negatívne pocity, túžim ich niesť spolu s ním. Chcem, aby sa nebál o ľudí okolo seba, neostanú sami. Chcem, aby neprestal snívať, pretože urobím pre splnenie jeho snov všetko.

Chcem, aby vedel, ako veľmi sa teším z každého jeho slova a úsmevu. A že si uvedomujem, koľko síl ho ten úsmev stojí.

Chcem, aby žil v prítomnosti a aby si vychutnával príjemné okamihy života v rámci možností čo najviac. Aby trávil čas s ľuďmi, ktorí ho ľúbia, cíti to z dotyku ich rúk. Aby cítil sladkosť každého rána, kedy sa zobudí a dá si obľúbené raňajky prinesené do postele. Aby sa venoval tomu, čo ho baví, či už je to počúvanie piesní alebo kreslenie.

Chcem, aby vedel, že je stále plnohodnotným človekom a robí svet krajším miestom. Nepotrebujem slovné uistenia, že všetky tieto veci vie. Stačí mi vyčítať z jeho pohľadu a výrazu tváre, že ich cíti. Cíti sa byť milovaný a dôležitý."