Mama je bezpodmienečná láska

Keď sa pýtame našej lekárky Martiny Mikeskovej, čo znamená pre ťažko, nevyliečiteľne choré deti starostlivosť ich mamy, usmeje sa: „Absolútne všetko. Každá mama  je so svojím dieťaťom prepojená, u ťažko chorých detí je to to však podľa mojich skúseností ešte výraznejšie. Platí, že ak sa dieťaťu pohorší, má sa horšie aj mama a naopak a keď je mame ťažko, ani dieťa sa nemá dobre,” tvrdí MUDr. Mikesková. „Máme u nás v starostlivosti chlapčeka, ktorý bol veľmi mrzutý a uplakaný, pretože pre jeho maminu bolo psychicky veľmi náročné, čo sa v tom čase s ním dialo. Snažili sme sa jej pomôcť, podarilo sa to a dnes bol jej syn “vysmiaty ako lečo.” Je to skrátka veľmi silné, výnimočné puto. Mama - to je bezpodmienečná láska.“

Lukáško, ktorého sme mali v starostlivosti kvôli nádoru na mozgu, nemohol už pre onkologické ochorenie rozprávať. S jeho mamou si však rozumeli aj bez slov. „Ešte keď bol Lukáško zdravý, často sme si ukazovali na srdce alebo si vytvorili prstami srdiečko - že sa ľúbime. Dnes sa dorozumievame znakmi: áno je napríklad palec hore, dva prsty hore sú nie. Niekedy je to náročné, ale vždy sa pochopíme," hovorila nám.

 

Mnohé mamy sa o svoje ťažko choré deti starajú celé roky. Katkin Maximko mal ťažké metabolické ochorenie, ktoré ešte skomplikovala leukémia. Jeho stav sa počas piatich rokov postupne zhoršoval. Maximko ležal a potreboval dýchací prístroj. Katka však nevzdala život a snažila sa nájsť si čas aj na seba a na oddych práve preto, aby mohla byť svojmu synovi nablízku.  „Kým bol Maximko v poriadku, stihli sme niekoľko spoločných dovoleniek. Boli sme napríklad v Turecku s ním i so starším Adamom. Máme mnoho pekných spomienok a spoločných fotiek. Keď sa však Maximkov stav zhoršoval, rozhodli sme sa dovolenkovať oddelene. Tak, aby bol vždy jeden z nás s Maximkom doma a staral sa o neho," rozpráva Maximkova a Adamova mama Katka.

„Ja som zvyčajne chodievala s Adamkom na desať dní k moru. Môj manžel Maroš môže pracovať z domu a spolu s Maximkom to vždy zvládli. Priznám sa, spočiatku som sa bála, aby sa Maximkov stav nezhoršil práve vtedy, keď budeme preč. Našťastie sa to nikdy nestalo a okrem toho sme boli vždy poistení, aby sme v prípade nutnosti mohli odletieť domov skôr. Ja milujem slnko a more a s Adamom sme si to vždy užili," rozpráva Katka.

„Bola som po dovolenke oddýchnutá a hoci som so synom počas roka trávila väčšinu času doma ja, a manžel chodil do práce, dokázala som to zvládnuť vďaka pravidelnému oddychu. Myslím, že inak by to bolo veľmi psychicky aj fyzicky náročné,"  konštatuje Katka. Okrem dovoleniek sa snažila aj pravidelne chodiť na angličtinu, cvičiť, či na kávu s kamarátkami. „Keď si teraz spomínam na roky, ktoré sme trávili starostlivosťou o nášho syna, vynárajú sa mi aj zážitky, stretnutia s kamarátmi, rodinou, dovolenky a pekné spomienky. Boli sme tu pre Maximka, no zároveň sme ďalej žili."

Jej slová potvrdzuje aj mama Barbi, ktorá je kvôli genetickému syndrómu v starostlivosti Plamienka už takmer rok. „Barbarka vníma, čo sa okolo nej deje a cíti to, čo cítim ja. Viem, že tak, ako sa mám ja, tak sa má aj ona, preto sa snažím starať sa aj o seba. Nad budúcnosťou sa veľmi nezamýšľam, pretože ak uvažujem, čo bude, vtedy nežijem prítomný okamih. Barbarka si nás vybrala. A ja si chcem s ňou užiť každú chvíľu.”