KEDY SMÚTOK STRÁCA SILU. Ako pomôže priateľ, a ako terapeut?

Potrebujeme chvíle blízkosti, chvíle samoty a chvíle vnútorného oddychu. Potrebujeme cítiť, že na svoju bolesť nie sme sami. Že máme okolo seba ľudí, ktorí nám rozumejú. Bez blízkosti iných ľudí nemôžeme smútiť. Smútok potrebuje svedka.
Zároveň však potrebujeme aj čas iba pre nás a priestor, keď sme len sami so sebou. Vtedy môžeme vnímať naše vnútro, našu bolesť, túžby, zraniteľnosť aj silu. Smútok potrebuje aj zahĺbenie sa do seba samého a samotu.
Smútiť však nemôžeme ustavične. Smútok je vyčerpávajúci, potrebujeme si aj oddýchnuť, odpojiť sa od smútku, pracovať, starať sa o deti, dom, záhradu...Chvíľu nemyslieť a necítiť.

Priateľstvo nás vzájomne obohacuje, a je to tak aj po strate blízkeho. Aby sme mohli smútiť, potrebujeme blízkych ľudí.
Takých, ktorí nám rozumejú a zvládnu našu bolesť. Takých, ktorí nám vo vhodnej chvíli povedia aj to, čo nemusí byť príjemné, pretože nám chcú pomôcť. Takých, ktorí kráčajú s nami a spolu môžeme dozrievať a rásť.
Možno sú to tí, ktorých dlho poznáme a majú silu s nami kráčať aj v ťažších časoch. Možno potrebujeme nadviazať nové priateľstvá.

Priatelia nám pomôžu iba tým, že sú, chvíľu s nami pobudnú a vycítia, o čom, koľko a či vôbec rozprávať. Priateľstvo aj v období smútku obohacuje obe strany. Stále máme čo ponúknuť, aj keď smútime.
Čo prinášame do priateľstva my, keď je náš život a prežívanie ovplyvnené bolesťou a smútkom?  Ak nám priateľ poskytne praktickú pomoc, vníma, že je pre nás potrebný a užitočný. Smútok je vyčerpávajúci, únavný a niekedy nemáme silu. Pomoc priateľa môže byť vtedy úľavou. Môže nám pomôcť s nákupom, môže vyzdvihnúť deti zo škôlky, upiecť koláč či upratať. Ak nám túto pomoc ponúka a my ju prijímame, môže to dať jemu i nám hlbší zmysel dňu, keď k nám príde.
Ak priateľ s nami zdieľa našu bolesť, môžeme ho tak inšpirovať k hlbšiemu zamysleniu nad jeho životom. Aj my vďaka nemu môžeme rozmýšľať o tom našom. V rozhovore si navzájom môžeme rozširovať obzory. Ak s priateľom zdieľame po strate blízkeho aj naše spomienky a bolesť, časť z nich samozrejme prežíva aj on/ona. Hlboký vzťah nie je možné vybudovať si bez zdieľania bolesti. Niekedy si môžeme oddýchnuť spoločne a odpojiť sa obaja od smútku a bolesti. Môže to byť výlet, spoločná aktivita, posedenie pri káve a pod.

Po strate blízkeho sa môžeme vzdialiť od niektorých ľudí, s ktorými sme mali predtým blízky a častý kontakt. Možno sme mali pocit, že náš vzťah je dostatočne silný, a teraz sme nemilo prekvapení a zaskočení. Pýtame sa sami seba: Prečo sa mi môj priateľ prestal ozývať? Prečo sa mi vyhýba? Prečo nechce počúvať, čo ma trápi? Ja som mu predsa tiež pomohol/pomohla, keď to v minulosti potreboval/a, prečo mi teraz odmieta pomôcť?
Pre priateľov kontakt s nami môže byť náročný. Možno nevedia, čo nám majú povedať a ako sa správať, pretože sa to počas života nemali možnosť naučiť. Možno nemajú silu, aby uniesli bolesť, ktorú z nás cítia. A preto sa boja nám zavolať, neprídu na návštevu alebo ponúkajú „rady“ , ktoré nám nepomáhajú.
Hľadajme a vyberajme si priateľov, s ktorými nám je dobre. Nezatvrdnime v bolesti a v hneve, ak sa nám to hneď nepodarí. Priateľov potrebujeme celý život. Niekedy s nami kráčajú krátko, a potom odchádzajú z nášho života. Takých, ktorí s nami kráčajú dlhodobo, zvyčajne nebýva veľa.

Môže sa stať, že pomoc priateľov nestačí. Ak dlhodobo nemáme priateľov, či blízkych ľudí, s ktorými by sme mohli zdieľať smútok, uvažujme o hlbšej pomoci terapeuta. Môže pomôcť napríklad vtedy, ak si dlhodobo nedokážeme nájsť priateľa či priateľov, ktorí nám rozumejú. Možno neveríme, že existujú, nemáme silu či motiváciu nadväzovať nové priateľstvá.
Terapeut nám môže pomôcť aj vtedy, ak priatelia, ktorých máme, nám nie sú oporou, nerozumejú nám. Alebo aj vtedy, keď aj naši priatelia sú už po mesiacoch nášho smútenia unavení, možno nám aj sami hovoria, že potrebujeme odbornú pomoc. Možno aj my sami  cítime, že sa nikam sa vnútorne neposúvame a  uviazli sme v hlbokom smútku.

Terapeut nie je náš priateľ. Nezdieľa s nami podrobnosti jeho/jej osobného života. Nie je nám k dispozícii tak často, ako naši priatelia. Stanovuje podmienky, za ktorých pomáha. Vyhradí si pre nás zvyčajne hodinu týždenne, za ktorú mu zaplatíme. A tak nás viac motivuje k zmene.
Terapeuta nemusíme „chrániť“ pred našim smútkom, hnevom a ďalšími emóciami. Nemusíme premýšľať, či je unavený a má dosť energie. Môžeme si dovoliť mu povedať mu aj to, čo by sme priateľom nepovedali a otvoriť tak možno dôležité témy, o ktorých nemáme s kým hovoriť. Terapeut má za sebou dlhý terapeutický výcvik, aj prácu pod skúsenejším terapeutom. Dlhodobo sa zaoberá aj sám sebou - tým, čo prežíva, ktoré situácie sú pre neho náročné. Je preto väčšia šanca, že nám dokáže porozumieť viac ako naši priatelia, že nás na našej ceste bude inšpirovať.
Že konečne pocítime podporu, blízkosť, porozumenie a dokážeme mu otvoriť kúsok najhlbšieho vnútra. Vtedy smútok stráca na sile. Terapeut nás po strate blízkeho sprevádza. Nevnucuje sa, neradí, nehodnotí, nehovorí, čo máme robiť. Počúva, keď spomíname. Pýta sa, keď nerozumie. Zdieľa to, čo nás oboch môže obohatiť. Pomôže nám uvedomiť si o sebe viac. Napríklad prečo mi priatelia nerozumejú, prečo si ich nedokážem nájsť. Prečo môj smútok zostáva tak dlho hlboký, a nemení sa. Nevadí mu, keď plačeme, alebo neplačeme, keď sa hneváme, alebo nehneváme, keď nevieme, ako v živote ďalej. Vie, že  potrebujeme spomínať, oddychovať a hľadať, ako žiť nanovo.
Pretože takto smútime všetci.