Keď v bahne smútku pocítime pevný okraj.

Mária Jasenková: Nechajte sa inšpirovať poetickými slovami pani Silvie. Pravidelne raz do týždňa prichádza do Centra smútkovej terapie na individuálne terapeutické sedenia. V malej útulnej miestnosti spolu s terapeutkou Luciou kráčajú spolu. Niekedy sa rozprávajú, niekedy chvíľu ticho sedia. Niekedy si dokonca užijú aj vtipnú chvíľku, ktorá sa zázračne objaví. Pani Silvia sa rozhodla, že chce po strate svojej dcéry nájsť v živote znovu zmysel. Toto rozhodnutie musí každý urobiť sám. Až potom môžeme vykročiť na cestu. Potrebujeme na nej stretávať ľudí. Priateľov, známych, ale niekedy aj odborníkov. Aby sme sa posunuli, potrebujeme zažiť hlboké ľudské stretnutia. Kto hľadá, ten nájde. Tak píšu múdre knihy. Pani Silvia po smrti svojej dcéry Alex zavolala do centra a rozhodla sa prijať pomoc Centra smútkovej terapie v Plamienku. S terapeutkou Luciou majú iba jedno spoločné prianie. Premeniť bolesť zo straty na chuť žiť a znovu milovať naplno. Vydali sa spolu na cestu. Ani jedna z nich nevie kadiaľ presne povedie. Nie je to potrebné. Ako nám napísala pani Silvia sama, časom sa v bahne objaví pevný breh sám... Rozhodli sme sa s jej súhlasom komentovať slová, ktoré napísala. Nás samotných obohacujú a veríme, že by mohli obohatiť aj vás.


Pani Silvia: Keď sa človek prepadne do močiara alebo bahna, je to veľmi nebezpečné. Čoskoro zistí, že ak začne bojovať a brániť sa, bude sa prepadávať hlbšie a hlbšie, až sa prepadne do hĺbky, z ktorej niet návratu, a z ktorej sa nikto živý nedostal.


Ak sa prestane bahnu brániť, zistí, že ho viac nepohlcuje hlbšie. V tej chvíli, bez akejkoľvek pevnej pôdy pod nohami, má pocit, že cesta von nie je, že je len cesta hlbšie. No potom si spomenie, že každý močiar, každé bahno, musí mať svoj pevný okraj a veľmi pomaly a veľmi opatrne začne robiť neisté pohyby a posúvať sa ku smeru, z ktorého cíti, že tam nájde svoj záchranný bod. A zisťuje, že každý neuvážený pohyb či odpor ho v tejto ceste brzdia a posúvajú hlbšie.

Ide proti svojmu inštinktu, ktorý mu radí bojovať a utekať a namiesto toho sa poddá. Je na tmavom, studenom mieste, je zmätený a ma obrovský strach, ale vie, že čím viac bude bojovať, tým to bude horšie. Je to strašné a veľmi túži, aby tam nebol. Cíti beznádej. Ale pochopí, že všetky tieto pocity sú tu na to, aby mu pomohli. A keď ich príjme a prestane bojovať aj proti nim, odrazu v sebe nájde vnútornú silu, o ktorej ani netušil. Veľmi pomaly a pokojne sa začne posúvať von z bahna s vierou, že jedného dňa jeho ruka znovu ucíti pevný okraj zeme.

Mária Jasenková: Sila smútku nás môže ohroziť. Nemáme nad ňou kontrolu, nevieme kam nás privedie a môže byť zničujúca. Bojíme sa a máme chuť sa jej vyhnúť. Niekedy už nevládzeme trpieť viac. Čím viac sa ale bolesti bránime, tým vo väčšej sile sa nečakane vráti. To je zákon prírody, ktorý nezmeníme.

Slová pani Silvie sú povzbudzujúce. Aj v tom najhlbšom bahne, v najhlbšom smútku, keď sa zdá, že už niet východiska, sa zrazu môže niečo zmeniť a prestaneme sa ponárať. Čosi nás drží nad hladinou. Je to láskyplný vzťah. Vzťahy s blízkymi, ktorí tu zostali a potrebujú nás a my ich, ale i vzťah s človekom (u pani Silvie v tejto dobe s terapeutom, ktorý je s nami), jeho ochota kráčať s nami, jeho viera v lepšie časy, jeho sila žiť, jeho nádej v nový život sa môžu dotknúť nášho srdca a tak neklesneme na dno.

Keď ste v bahne, nebráňte sa mu, ale hľadajte človeka, ktorému otvoríte svoje srdce! Hľadajte a otvore sa vzťahu, ktorý Vás udrží, kým sa objaví nový breh! V Centre smútkovej terapie Vám radi ponúkneme pomocnú ruku. Lebo smútok nás nezničí, keď sa mu nebránime a keď nie sme sami.

Plamienok pomáha deťom a rodičom po strate blízkej osoby v Cenre smútkovej terapie bezplatne. V roku 2018 sme pomohli 59 rodinám, 149 deťom a 67 dospelým pri znovuobjavovaní farieb života. Bez Vašich 2 % z daní by sme to nedokázali. Darujte aj tento rok neziskovej organizácii Plamienok 2 percentá z vašich daní. Ďakujeme