Keď strácame blízkeho

Ľudia, ktorí strácajú blízkeho, či už sú to dospelí alebo deti, smútia už v čase, keď prežívajú obdobie vážneho ochorenia milovaného človeka. Či už si to pripúšťajú, alebo nie, myslia na jeho blížiaci sa odchod. Ak však smrť príde náhle a nečakane, je to obrovský šok. Vtedy zvyčajne potrebujú viac pomoci a podpory, majú horšie i lepšie obdobia. Nikto z nás si však spôsob odchodu blízkeho človeka nevyberie.

Keď sa rodíme a zomierame, sme sami. Tento moment je naplnený samotou, a vždy bude. Tí, ktorí zostali, sa však musia pohnúť ďalej a vtedy im najviac pomáha kontakt, blízkosť, napojenie - či už so slovami, alebo bez nich. Dôležité je aj vedieť odlíšiť, či v tých chvíľach máme byť pri smútiacom človeku, alebo potrebuje byť sám. Keď na neho napojíme srdcom, napovie nám a na myseľ nám príde veta, slovo, dotyk. A ak medzi nami vznikne ticho, bude to liečivé ticho.

V zraniteľnosti sa skrýva sila a dokazujú to práve ťažko choré a smútiace deti v Plamienku. Väčšina z nás nechce dať zraniteľnosť najavo, bojíme sa, že nám iní ublížia. Deťom však práve zraniteľnosť pomáha ku kontaktu a k blízkosti. Nebojme sa jej a učme sa jej od detí, ktoré sú okolo nás.

Smútku sa bojíme, pretože bolí. Kto z nás chce trpieť? Smútenie sa však nedá skrátiť, ani sa mu vyhnúť. Jediná cesta, ako smútok zmierniť, je skúsiť si ho pripustiť a vyjadriť ho. Dôverovať, že nás nezničí a že ľudia, ktorí sú okolo nás, nám pomôžu. Pokúsiť sa prijať smútok s otvorenou hlavou a srdcom. Ak sa nám to podarí, sme na najlepšej ceste opäť pocítiť aj radosť. Verím, že keď sme otvorení a dôverujeme, život sa o nás postará.

Ľudia zvyčajne sami cítia, ak smútok bez takejto pomoci nezvládajú. My, ktorí sme okolo nich, by sme mali tiež byť dostatočne citliví, aby sme im to povedali. Všímať by sme si mali najmä hĺbku smútku a jeho dĺžku. Ak je človek dlho smutný, apatický, nestará sa o seba a celkovo chátra. Ak je opakovane chorý. Ak je u neho doma dlhodobo neporiadok a chaos. Niektorí ľudia sú podráždení, idú z konfliktu do konfliktu a trvá to veľmi dlho. Veľmi vážny signál je, ak niekto naznačuje, že myslí na samovraždu alebo o nej opakovane hovorí. Vtedy je namieste vyhľadať odbornú pomoc.

Aj deti smútia a úlohou nás dospelých vtedy je pomôcť im. Ľudia si často myslia, že deti treba zo smútenia „vynechať" a „ochrániť ich.“ Nebrať ich na pohreby, nerozprávať sa v ich prítomnosti o tom, že ich blízky zomrel. Myslím si, že toto deťom nepomáha. Deti potrebujú rozumieť, čo sa deje, vnímať smútok a vidieť, že aj dospelí smútia. Tak sa to môžu naučiť. Ak vidia mamu či otca plakať, pochopia, že je to v živote normálne. Zároveň však musia cítiť, že rodičia stoja pri nich a sú schopní sa o nich postarať. To je tá forma ochrany, ktorú deti potrebujú.

Malé deti chvíľu plačú a vzápätí sa smejú a hrajú, to je normálne. Čím sú staršie, tým epizódy smútku trvajú dlhšie a viac si ich uvedomujú. Dajme deťom možnosť smútiť, dajme im slobodu. Vnímajme ich signály, dovoľme im pochopiť, čo sa deje a buďme im oporou. A ak to nedokážeme, lebo nám je samým veľmi ťažko, môžu nám pomôcť ľudia, s ktorými deti majú dobrý vzťah.

Puberta je náročné obdobie. Ak adolescenti stratia blízkeho, majú to veľmi ťažké. Ak majú vo svojom okolí ľudí - trénerov, učiteľov, ktorí vidia, že sa nemajú po strate blízkeho dobre, tí by mali s nimi o tom hovoriť. Ak v tomto veku príjmu pomoc, môže to ovplyvniť celý ich neskorší život. 

Adolescent musí chcieť prijať pomoc, to je základ. Ak sa to podarí, umožníme mu bezplatný pravidelný kontakt s odborníkom buď formou individuálnych stretnutí, ale aj skupinových stretnutí. Máme terapeutické skupiny pre adolescentov, kde sa stretne 8 až 10 mladých ľudí. Kontakt s niekým, kto má rovnakú skúsenosť, kto im rozumie a prežíva niečo podobné, je pre nich veľmi dôležitý. Aj počas smútenia môžu prežívať chvíle radosti, radosť a smútok sa nevylučujú.