Keď bol otec Katkiných detí nevyliečiteľne chorý, požiadala o konzultáciu s psychológom Plamienka

Keď bol otec Katkiných detí nevyliečiteľne chorý, požiadala o konzultáciu s psychológom Plamienka Keď bol otec Katkiných detí nevyliečiteľne chorý, požiadala o konzultáciu s psychológom Plamienka

Katka sa skontaktovala s Plamienkom už v čase nevyliečiteľnej choroby otca svojich dvoch detí. Vďaka konzultácii s psychológom dokázala hovoriť s deťmi o tatinovom stave. Aj po jeho odchode Plamienok dlhodobo pomáha deťom i jej. 

Katkin bývalý manžel Martin zomrel na onkologické ochorenie. Jej syn Adamko mal vtedy necelých 13 rokov a dcéra Alenka 9. „Nebolo to náhle, vedeli sme o jeho ochorení asi rok a pol. Jeho stav sa postupne zhoršoval. „Ľudia v okolí mi radili, kde hľadať pomoc a aj sama som ju aktívne vyhľadávala. Hovorila som tiež s viacerými detskými psychológmi. Vedela som totiž, že po odchode otca mojich detí to bude veľmi ťažké pre nich i pre mňa. Preto som oslovila Plamienok,“ hovorí o svojom prvom kontakte s Centrom smútkovej terapie v Plamienku.

Mnohí rodičia, ktorí majú nevyliečiteľne chorého partnera, sa dozvedajú o pomoci Plamienka od kolegov či kamarátov, alebo vďaka informáciám na sociálnych sieťach. Na prvú konzultáciu s psychológom v Plamienku prichádzajú často s otázkou, ako majú o nevyliečiteľnej chorobe hovoriť s dieťaťom a čo mu povedať, ak chorý rodič zomrie. Práve konzultácia s psychológom býva prvým kontaktom a často aj rýchlou „prvou pomocou“, v naliehavej situácii, keď sa stav rodiča zhoršuje. Stačí vypísať online formulár so žiadosťou o konzultáciu na stránke www.plamienok.sk.

Katarína najskôr s psychologičkou Plamienka komunikovala telefonicky: „Pýtala som sa, ako hovoriť s deťmi, koľko im toho povedať. Cítila som sa pod obrovským tlakom. Bála som sa povedať deťom o chorobe ich otca čokoľvek - či to nebude príliš veľa, alebo príliš málo. Pamätám si, že som si dokonca zapisovala vetné spojenia z rozhovoru so psychologičkou, pretože sama som nevedela nájsť vhodné slová,“ tvrdí. Katarína sa aj na základe rozhovoru v Plamienku snažila, aby deti s chorým tatinom mohli stráviť toľko času, koľko bude možné. „Chcela som, aby s ním mali čo najviac zážitkov ešte počas jeho života a aby si mohli vytvoriť čo najviac spomienok. Neviem, ako to deti v tom čas spracovávali, lebo veľa o tom nerozprávali. Musím však povedať, rozhovor s psychologičkou v Plamienku pomohol aj mne, aby som to ustála, pretože som vedela, čo mám robiť,“ hovorí Katarína.

Rozhovory s deťmi, keď rodič nevyliečiteľne ochorie, bývajú náročné. Pre ich ďalší život, pochopenie toho, čo sa deje a bude diať, sú však mimoriadne dôležité. Dieťa vždy cíti, že s nevyliečiteľne chorým rodičom sa deje niečo vážne a prežíva strach, neistotu a pocit ohrozenia aj vlastného života. Dôležité ale je, aby cítilo od dospelých podporu. Potrebuje preto počuť, čo sa s rodičom deje, že aj dospelým v rodine je ťažko, ale navzájom túto náročnú etapu života zvládnu. Čo všetko dieťaťu povedať? Ako informácie postupne „dávkovať“? Akým spôsobom to urobiť? Kedy a kde s dieťaťom hovoriť? Hovoriť s deťmi spolu alebo aj oddelene? Na tieto otázky a mnohé ďalšie hľadáme počas konzultácie s psychológom Plamienka spolu odpoveď.

Oporou mi bola rodina aj priatelia
Katka po smrti bývalého manžela oporu hľadala vo svojej i jeho rodine, pomohli jej aj kamaráti. „Prežívali sme to všetci spolu. Keď sa už blížil koniec, pomohol nám aj domáci mobilný hospic. To bremeno preberali aj na seba. Aj keď bol Martin v nemocnici, deti tam za tatom mohli chodiť. Po jeho smrti som prišla do Plamienka na osobné stretnutie a zostali sme v kontakte.“

Po istom čase Katka prihlásila obe deti do letného terapeutického tábora Plamienka. „Sama som v 18 rokoch stratila otca a cítila som sa veľmi osamelá. Každý v rodine si smútok niesol sám. Narodila som sa po smrti svojho 8 ročného súrodenca. Bolo to u nás obrovské tabu, a stále je. Cítila som, že aj preto chcem čo najviac mojim deťom pomôcť, aby dokázali o svojich emóciách rozprávať. Sama využívam odbornú starostlivosť, a som za to veľmi vďačná,“ hovorí.

Mám rôzne deti, na zážitky z tábora reagovali rovnako
Katka spomína, že deti reagovali každé po svojom na jej návrh, aby išli do letného terapeutického tábora. „Dcéra, keď si vypočula, aký bude program, vyhlásila, že sa teší. Syn nechcel ísť nikam. Aj preto som mala rozporuplné pocity. Na jednej strane som chcela Adamkovi pomôcť, na druhej strane som sa obávala, či na neho netlačím a nejdem príliš proti jeho vôli. Nakoniec sa mi ho podarilo presvedčiť s tým, že ja si myslím, že ísť do terapeutického tábora je správne. Aj vďaka týmto rozhovorom sme sa učili spolu hovoriť aj o veciach, v ktorých sa môže naša mienka líšiť.“

Reakcia detí na tábor však bola podľa Katky rovnaká. „Boli nadšení obaja. Aj syn. Pýtala som sa ich, čo sa im páčilo. Syn povedal, že kamaráti. Bol v izbe s chlapcami podobného veku, hrali futbal, dobrovoľníci v tábore sa im veľmi venovali. Dcéra mi povedala, že v tábore zistila, že nie je sama, ktorá niekoho stratila, že sa to stalo aj iným. Vďaka tomuto poznaniu sa cítila pochopená.“

Veľkú zmenu správania však Katka zaznamenala podľa jej slov najmä u Adama. „Predtým býval často veľmi smutný, málo sa usmieval. A veľmi málo rozprával, to ma úplne gniavilo. Po tábore sa mi zdal uvoľnený. Mala som tiež pocit, že bol na mňa menej upnutý. Bola som milo prekvapená.“

Katka má pocit, že ona sama začína smútok naplno vnímať až teraz, s odstupom času, no spoločne s deťmi aj vďaka pomoci situáciu zvládajú. „Doľahne to na mňa, keď mám čas sa zastaviť a objavujú sa spomienky. Vtedy aj smútok prichádza intenzívnejšie. Deti už dokážu spomínať na tatina, hovoria, kde všade s ním boli, čo spolu zažili. Zároveň je náš režim pevnejší, stabilnejší. Akoby sme sa nohami čoraz viac dotýkali zeme. Snažíme sa.“

Terapeutické skupiny nám umožňujú spolu kráčať vpred
Katka deti po letnom terapeutickom tábore prihlásila aj do terapeutických skupín pre deti a tínedžerov, ktoré začínajú v októbri. „Dostala som radu, že by bolo dobré, aby deti pokračovali terapeutickými stretnutiami v skupinách. Aby sa naučili viac sa otvoriť a vnímať svoje emócie. Zároveň to vnímam aj ako pomoc pre seba. Tú zodpovednosť, ktorú cítim, pretože im veľmi chcem pomôcť, takto môžem rozložiť aj na iných ľudí. A som za to vďačná.“

Aj Katka sama uvažuje o tom, že sa prihlási do skupiny rodičov. „Určite to plánujem čo najskôr. Ak sa snažíme unikať bolesti, ona si nás aj tak nájde. A okrem toho si myslím, že vzor je pre deti to najlepšie. Ak uvidia, že idem na skupinové stretnutie ja, budú ma sprevádzať.“

Terapeutické skupiny nám v Plamienku umožňujú hlbšiu a dlhodobú, pravidelnú prácu s deťmi i dospelými. Konajú sa od októbra do mája, raz za dva týždne, vždy v piatok, už po škole a pred víkendom, a trvajú dve hodiny. V tom istom čase prebiehajú skupiny detí, tínedžerov i rodičov. Sú to inšpiratívne stretnutia, ktoré nám umožňujú spoločne kráčať od smútku bližšie k radosti.

V Plamienku ponúkame rodičom detí aj tínedžerov po strate blízkeho bezplatnú konzultáciu s psychológom. Deťom, tínedžerom aj dospelým ponúkame individuálne terapeutické stretnutia aj terapeutické skupiny, ktoré organizujeme osobitne pre rodičov, deti aj tínedžerov.

Tento článok si môžete vypočuť aj ako podcast.
Mgr. Marcela  Fuknová
Mgr. Marcela Fuknová 6.9.2024
© 2024 PLAMIENOK n.o. Všeobecné obchodné podmienky