Každý deň v Plamienku nás učí, čo znamená byť človekom.
Diana Rosivalová, zdravotná sestra
Zuzana Kudláčová, starostlivosť o darcov
Čo ma naučili deti a rodiny tento rok? Naučili ma väčšej pokore a vďačnosti voči životu i voči mojim vlastným rodičom. Tým, že som už dospelá, častokrát ich beriem ako samozrejmosť. Ukázali mi, aká silná je láska a čo všetko je človek, ktorý ľúbi schopný urobiť pre milovaného, častokrát je to ukryté v jednoduchých skutkoch a gestách. Tento rok mi deti ukázali a pomohli mi vrátiť sa tak trochu späť do detských čias a uvedomiť si, za čo všetko môžem byť vďačná. Naučili ma nebáť sa otvoriť svoje srdce a rozprávať i o ťažších témach. Deti ma nechali nahliadnuť do ich sveta, čím mi ukázali, že i ja sama mám nechať nahliadnuť druhých do toho svojho. Ukázali mi, že napriek tomu, že sme krehkí, nie sme slabí; môžeme sa radovať a zároveň si nosiť v sebe smútok.
Viktória Šafárová, asistentka riaditeľky
Nakoľko nepracujem v klinickom tíme Plamienka, prvýkrát som „naše“ deti stretla na letnom terapeutickom tábore. Po týždni strávenom s nimi som lepšie spoznala to, čo Plamienok robí, ale aj to, ako otvorene dokážu deti rozprávať a aké sú bezprostredné. V niektorých momentoch sa mi doslova zastavil čas. Na to, aby som si s nimi mohla vytvoriť vzťah, som sa tiež musela otvoriť a byť aspoň trochu bezprostrednejšia ako inokedy. Naučili ma, že podeliť sa o kúsok svojho vnútorného sveta môže druhým veľmi pomôcť... Aj keď sa pri tom necítime najpríjemnejšie. V Plamienku sa tiež učím ísť do hĺbky. Veľa sa pýtať a rozmýšľať nad tým, čo prežívam. Takisto sa učím menej súdiť iných a mať väčšie pochopenie pre ich rozhodnutia
Martina Krepušová, sociálna pracovníčka
Tento rok bol pre mňa rokom zmien. Posunula som sa v živote dopredu. Začalo to tým, že som skončila vysokú školu a vzápätí som si našla prácu v odbore, ktorý som vyštudovala. V Plamienku pracujem ako sociálna pracovníčka. Táto práca ma veľa naučila. Núti ma rozmýšľať o sebe a o tom, čo robím. Začala som navštevovať rodiny s nevyliečiteľnými deťmi v našej starostlivosti. Snažím sa pomáhať im prekonať najťažšie chvíle v ich živote. Od nich som sa naučila, že človek je silný a dokáže prekonať mnoho ťažkých prekážok. Pochopila som, že keď otvoríme svoje srdce a prijmeme pomoc, ide všetko ľahšie. Uvedomila som si, že život strávený s vlastnou rodinou a chvíle s ľuďmi, ktorých máte radi, sú naozaj vzácne a treba si ich užívať naplno. Som veľmi vďačná, že som dostala možnosť pracovať s ľuďmi, ktorí prešli v živote mnohými ťažkými situáciami.
Ondrej Kořínek, manažér sociálnych médií
Som rodič. Mám dve deti a moja najväčšia obava je, že sa im niečo stane. Kým som začal pracovať v Plamienku, nevedel som si predstaviť, čo by so mnou spravila informácia, že niektoré z detí je nevyliečiteľne choré. Ani teraz to neviem presne. Ale rodiny, o ktoré sa staráme, mi ukázali že aj v takejto situácii je možný život. Že v živote po strate je možná aj radosť. Ich príklad ma naučil, že vždy sa dá niečo robiť. Niečo, čo má zmysel. Vďaka nim som pochopil, že straty nám pomáhajú objaviť v sebe niečo hlboko ľudské. Som im za to nesmierne vďačný.
Tatiana Mikulová, zdravotná sestra
Deti, o ktoré sa staráme, a ich rodiny ma naučili, že dávam rovnako ako prijímam... Že niekomu ticho prináša väčšiu radosť než hry a zábava... Že prítomnosť blízkeho človeka nie je samozrejmosť... Že spomienky sú jeden veľký poklad, ku ktorému sa môžeme stále vracať a najväčším vkladom do tohto pokladu je žiť danú prítomnosť... Že v jednom okamihu vieme všetky tie chvíle vnímať a je to najcennejšie, čo nám život dal... Že treba byť verný svojmu srdcu... Že nikdy nie je neskoro povedať ľúbim ťa... Že celá mágia pomoci je o tom, že tam som... Že som pri tom, kto to potrebuje... Žiadne slová, rady, chlácholenie sa nevyrovnajú zotrvaniu v bolestiach či radostiach človeka. Deti a rodiny ma naučili žiť, radovať sa a smútiť na 100 %.Ďakujem.
Mária Straková, psychologička
Deti a rodiny ma naučili byť tu a teraz. Uvedomovať si dôležitosť momentu. Počúvať svoje emócie, vnútorný pocit a brať ich ako informátora, ktorý mi radí, kam ísť ďalej v práci s klientom alebo v osobnom živote. Naučila som sa byť otvorená sama pred sebou. Nehanbiť sa za svoju zraniteľnosť. Zistila som, že spoločná hra je cesta k detskému vnútru a je liečivá, že humor nás spája so životom. Že vo vzťahu zvládneme viac, ako keď sme sami. Naučila som sa byť odvážnejšia. Objavila som liečivú iskru ticha. Všímam si viac život naokolo a som zaň vďačná. Učím sa spomaliť, nechať veci plynúť, nasilu s nimi nebojovať.
Lucia Kralovičová, hrová terapeutka
Práca v Centre smútkovej terapie mi tento rok dala veľa hlbokých, ľudských stretnutí plných veľkého smútku, lásky, nádeje a svetla. Bola som svedkom akejsi premeny týchto zranených ľudí. Mnohokrát som mala možnosť vidieť a cítiť, ako sa pokúšali z rozbitých črepín svojho života po strate blízkeho postupne, pomaly, krok za krokom niečo vytvoriť. Črepiny sme spoločne zbierali, čistili, nepotrebné vyhodili a tie dôležité začali skladať do niečoho nového a vzácneho. Bolo a je pre mňa inšpiráciou, ako v tej najväčšej slabosti môžeme byť vlastne silní. Mnohí smútiaci mi pripomínajú vtáka Fénixa, ktorý povstáva z popola. Som vďačná za ich svedectvo, že láska nikdy nezomiera.