Chrániť život bolo poslanie tatina a teraz je aj moje

Volám sa Michaela a mám dve dcérky, 9-ročnú Miu a 15-ročnú Emily. Stratila som tatina, moje deti stratili dedka, ktorého milovali.

Dedko bol človek s obrovským srdcom. Po celý svoj život nezištne pomáhal druhým – nielen nám v rodine, ale aj ľuďom vo svojom okolí. Miloval zvieratá, svoju rodnú krajinu Slovensko a veľmi rád sa venoval turistike.

Tatino miloval vtáky. Celú zimu mal vždy na strome vtáčiu búdku, ktorú pravidelne zásoboval semiačkami. Hodiny dokázal pozorovať, ako vtáčiky prichádzajú, aby sa najedli. Poznal, aké druhy k nám prichádzajú a vedel o nich veľmi veľa. Vždy nám o tom rád rozprával. Keď sa počet vtáčikov zmenšil, hovorieval: „Jar je už blízko, príroda sa prebúdza.“ A často mi pripomínal: „Neponáhľaj sa, všetko má svoj čas.“ K láske k zvieratám viedol aj moje dcéry.

Tatino v roku 2024 dostal infarkt. Prežili sme tri veľmi náročné mesiace. Zachránili ho, ale zostal v bdelej kóme. Snažili sme sa ako rodina urobiť všetko možné pre neho, čo sa dalo. Na základe vyšetrení nám však povedali, že je to vlastne zbytočné, že sa nikdy z bdelej kómy nepreberie. Nedokázali sme sa o neho doma starať, preto sme požiadali kamenný hospic o pomoc. Chodili sme ho pravidelne navštevovať, starali sa o neho ako o vlastného. Zomrel v pokoji, bez bolestí, jeho telo už nedokázalo dlhšie fungovať.

Nevedela som sa s tým zmieriť. Smútok na mňa doliehal. Cítila som, že je pre mňa ťažké byť oporou mojim dcéram, ktorým tiež chýba. Požiadala som preto o psychologickú pomoc v Plamienku. Raz za týždeň sa stretávam s psychologičkou Jarkou. Som veľmi vďačná, že sa s ňou pravidelne rozprávam. Pomaly hľadám, ako žiť a chcem, aby v mojom srdci „žil“ aj náš tatino, aby sme z jeho bohatého života, ktorý sme prežili spolu, mohli aj s dcérkami „čerpať silu“.

Nedávno ma prišla navštíviť suseda a priniesla mi ručne vyrobenú vtáčiu búdku. Bývame vedľa seba. Videla som, ako im visí na strome. Povedala som jej: „Máte krásnu búdku. Aj ja by som si chcela zavesiť podobnú, ale nemala som čas ju zháňať.“ Ona mi hovorí: „Mám ešte jednu, chcela som ju poslať sestre do Kanady, ale je ťažká. Darujem vám ju.“ A tak nám visí nová drevená vtáčia búdka na hojdačke pre deti. Semiačka som už tiež kúpila a nasypala do nej. Vtáčiky môžu prísť, keď budú hladné.

Napadlo, ma, že búdku mi vlastne poslal tatino a „poprosil“ susedu, aby mi búdku darovala. Poznám ho, nemohol vtáčiky nechať v zime bez pomoci. Cítim, že je s nami. Budem vtáčikom pomáhať v zime žiť. Chrániť život bolo poslanie tatina a teraz je aj moje.