Ako znie smútok, ako radosť

Adolescenti (ale nielen oni) zvyčajne milujú hudbu, majú svoje obľúbené kapely, ktoré im hovoria z duše – akoby spievali ich vlastné slová a hrali ich vlastné pocity. Hudba dokáže vyjadriť celú škálu emócií a dokáže ovplyvniť našu náladu.

Plamienok, 05.02.2016

Na niečo myslíte, je vám pritom smutno alebo otupno a zrazu niekde začujete veselú, rytmickú melódiu...začnete sa mimovoľne pohupkávať do rytmu a myslíte odrazu na niečo príjemnejšie a veselšie. Možno sa aj usmejete. Alebo naopak, niekedy počujeme melódiu tak srdcervúcu, že nás dojme k slzám.

Na stretnutiach s mladými, ktorí stratili blízkeho, sú prítomné silné a rôzne nálady, pocity, emócie, rozpoloženia. Ale ako o nich hovoriť? Ako pomôcť mladému človeku, zmätenému zo svojho vnútra a celého toho nákladu, ktorý v sebe nesie, dostať ich zo seba von?

Na začiatku stretnutia prinášam bubny a chvíľu sa o nich bavíme, skúšame, ako znejú a ktorý nám znie tak naj. Hovoríme o hudbe, o tom, ako hudba Andreja baví, čo preňho znamená. Je to v podstate ďalší jazyk. Ale univerzálny, zrozumiteľný každému. Keď zahráte smutnú melódiu, nemusíte už dodávať, že to bola smutná melódia. Pochopí to aj hocikto z opačného konca sveta. Tak skúsme sa „porozprávať“. Ja ti poviem – teda zabubnujem, kto som. Môžeš sa ku mne pridať a ja budem vedieť, že mi rozumieš. Melódia prichádza spontánne. Andrej sa na chvíľu započúva a pomaly začína hrať spolu so mnou, moju melódiu. Vyzerá to, že si rozumieme. A teraz hraj ty, tú svoju. Po chvíli sa pridávam. Ide nám to, naozaj hovoríme rovnakou rečou. Andrej postupne objavuje bubny, počiatočnú červeň na lícach strieda spontánny smiech, držanie tela je uvoľnenejšie. Tak sme sa zoznámili. Nemuseli sme si hovoriť svoju obľúbenú farbu alebo film, povedali sme si rovno náš životný pocit. Ako nám znie náš život...

Po chvíli napíše na papier tri slová. Radosť, smútok, hnev...to v sebe cíti. A ideme sa rozprávať ďalej. Ako znie radosť? Zaznieva spontánna, dynamická, rytmická melódia. Áno, počujem ju tam. A vieš ako znie moja radosť? Počúvaj... O chvíľu do bubnov trieskame celou silou, celé telo nám vibruje, pohyby sú prudké a rázne. Hnev. Bubny to našťastie vydržia a keď dohráme, smejeme sa. Úľava, spokojnosť, uvoľnenosť, lebo sme to zo seba dostali von. A ako znie smútok? Slabé, opatrné, neisté bubnovanie, pomalé, chvíľu znie ako dážď, chvíľu ako blúdenie. Zahrám ho aj ja, možno trochu iný, ale rovnako ľahko identifikovateľný, ako keď nepravidelne tikajú hodiny, ktoré už doslúžili, ako zvony na kostole, postupne zanikajúce v diaľke.

Možností je nekonečno, tak ako melódií. Nakoniec si dáme „battle“ medzi smútkom a šťastím. Uvidíme, kto je silnejší... Tentokrát to je štastie, ktoré hrá Andrej, hoci môj smútok sa naozaj snažil. A potom prepneme späť do „obyčajnej“ reči a rozprávame sa o tom, čo sa práve udialo, čo všetko sme počuli a cítili. Andrej je po dlhom čase spokojný, usmiaty, uvoľnený a zhovorčivý. Je to po prvýkrát, čo na našich stretnutiach vyjadril hnev a smútok a zároveň sa zo srdca smial.

Hudbu využívame aj na našich terapeutických táboroch: