Aj vtedy more rovnako šumí, pokosená tráva vonia, mamina náruč je tá najbezpečnejšia

Štvrtky v Plamienku pre mňa neboli len prednášky, ale podnetné chvíle, slová, emócie. Primäli ma vnímať tému zomierania, smútenia, duchovného života, života ako takého oveľa intenzívnejšie ako predtým.
Aj pre mňa bola fráza „Život je krátky“ len akýmsi klišé. Život však naozaj môže byť oveľa kratší, ako si myslím, ako očakávam, ako je bežné, ako by sme chceli a všetci v ňom chceme vždy spraviť všetko, čo je v našich silách.

To, že choroba skracuje život neznamená, že ochudobňuje sny, plány, predstavy, túžby. Aj vtedy more rovnako šumí, pokosená tráva vonia, mamina náruč je tá najbezpečnejšia. Aj vtedy je futbal adrenalín a farby dresov obľúbeného tímu sa ani vtedy nemenia.

Len čas je úplne inou jednotkou. Len dýchať viac bolí.

V Plamienku som sa naučila, že nevyliečiteľne chorí ĽUDIA chcú byť a ostať ľuďmi, pretože ich choroba nemení ich duše, pocity, sny a túžby.
Naučila som sa, že byť je viac ako dosť.
Naučila som sa, že ticho rozpráva.
Pomáhať vtedy, keď choroba skracuje život, no nie túžbu po ňom, pre mňa znamená pochopiť, že človek človekom byť neprestáva.

Ďakujem.
Táňa T., študentka LF UK

Medička Táňa navštevovala nepovinný predmet v Plamienku. Prihláste sa aj vy. Tešíme sa na vás.