Terapeutické skupiny v Plamienku pomohli Katke v období smútku prežívať aj chvíle radosti

Vypočujte si, ako Plamienok pomohol Katke a jej dvom deťom (Šimonko 7 rokov, Eliška 5,5 roka), keď bol jej manžel nevyliečiteľne chorý.

Všetky naše podcasty si môžete vypočuť aj na streamovacích platformách Spotify, Podbean a Apple podcasts.

Prihláste sa na odber nášho mesačného newslettra. Pravidelne vydávame články, podcasty a videá. Chceme s Vami zdieľať to, čím nás deti a rodiny obohacujú a čo sa z kníh naučiť nedá.  Ako žiť naplno, radovať sa, smútiť a pomáhať si.

Terapeutické skupiny v Plamienku pomohli Katke v období smútku prežívať aj chvíle radosti (prepis podcastu)

Počúvate podcast neziskovej organizácie Plamienok. Pomáhame deťom, ktoré stratili rodiča alebo súrodenca, a ich najbližším. A tiež rodičom, ktorí stratili dieťa, aby plnšie vnímali farby života.

MF: Dobrý deň. Vítame vás pri podcaste Plamienka. Dnes je tu s nami Katarína. Dobrý deň prajem.

KČ: Dobrý deň.

MF: Ja vám veľmi pekne ďakujem, že ste k nám prišli a že ste sa rozhodli podeliť o svoj príbeh a možno aj o svoj vhľad do témy, o ktorej by sme dnes chceli hovoriť. A tou témou je smútok. Keď človek stratí blízkeho, môže sa cítiť osamelo v spoločnosti ľudí, ktorí takú stratu nezažili a nevedia možno úplne precítiť, čo sa s ním deje. Ja by som sa možno na úvod opýtala, koho ste stratili vy? Čo sa vo vašej rodine stalo?

KČ: Stratila som manžela, ktorý zomrel na onkologické ochorenie.

MF: Ako dlho trvalo to jeho ochorenie?

KČ: Manžel bol diagnostikovaný v októbri 2022 v októbri a o päť mesiacov na to zomrel. Čiže by som povedala, že to bolo veľmi rýchle.

MF: Bola to naozaj krátka doba. Prišli ste do Plamienka ešte pred jeho odchodom. Ako sa to stalo? Ako ste sa dozvedeli o tejto možnosti?

KČ: O Plamienku som sa dozvedela cez jednu známu, ktorá pracuje ako zdravotná sestra na onkológii. Nasmerovala nás na Plamienok kvôli domácemu hospicu, ktorý sme chceli manželovi poskytnúť. A zároveň aj nejakej psychologickej pomoci, konzultácie ohľadom detí, keďže boli ešte malé. A chceli sme vedieť, čo je ešte v poriadku, aby zažívali, a čo už by bolo možno príliš, keďže si tou jeho chorobou prechádzali s nami.

MF: Vy máte Šimonka a Elišku?

KČ: Áno.

MF: A Šimonko má koľko rokov teraz?

KČ: Šimi má teraz 7 rokov a Eliška má 5 a pol roka.

MF: Čiže ste sa na tej konzultácii chceli opýtať, čo ešte deti podľa vás zvládnu, alebo čo ešte zvládnu? Pomohla Vám táto konzultácia? Pamätáte si ešte o čom ste hovorili?

KČ: K tej konzultácii napokon nikdy nedošlo, keďže manžel bol hospitalizovaný a pár dní na to zomrel. Bolo to vlastne ešte skôr, ako sme stihli vôbec zorganizovať tento mobilný hospic aj túto konzultáciu.

MF: Čiže jeho smrť predbehla všetky plány. Myslíte si, že smúti človek už vtedy, keď niekoho stráca, aj keď ten človek ešte žije?

KČ: Neviem, ako to majú iní ľudia. Myslím si, že je to veľmi individuálne. Pre mňa bolo obrovským šokom vyslovenie diagnózy. A následne obdobie chemoterapií a všetkého, čo to prináša. Mám pocit, že s manželom sme sa zamerali na to, aby sme urobili čo najviac pre jeho uzdravenie a trávili spoločný čas. Za čo som dodnes veľmi vďačná, pretože pre nás bol tento spoločný čas, aj keď ťažký, veľmi výnimočný. Mali sme veľmi pekný vzťah a napriek - vďaka chorobe tento vzťah nadobudol ešte väčšiu výnimočnosť. Takže pokiaľ nezomrel, ťažko povedať, či som smútila. Plakali sme spolu, áno, bolo veľa chvíľ, keď sme plakali, ale zároveň sme si boli tak blízki, ako nikdy inokedy. Reálny smútok som začala v plnosti vnímať až po tom, čo zomrel. Možno aj preto, že po smrti takéhoto blízkeho človeka na vás dopadnú aj všetky tie praktické veci, ktoré treba riešiť, a človek nemá čas venovať sa svojim pocitom. Takisto dve malé deti si vyžadujú svoju starostlivosť. Takže myslím, že to trvalo nejaký čas, kým som si naplno uvedomila, že smútim.

MF: Povedali ste, že istý čas trvalo, kým som zavnímala že smútim. Ako to vyzerá, keď človek smúti? Čo je to smútenie podľa vás? Možno keby ste to mali priblížiť človeku, ktorý takéto pocity nezažil, ktorý takúto stratu nemá za sebou.

KČ: Ja som to vnímala v prvom rade cez všetky tie každodenné veci, ktoré sme robili spolu a ktoré mi pripomínali, že už tu nie je. A že tu už nikdy nebude. Cez deti, cez ich otázky, ich plač a všetko, čo jeho smrť priniesla. Myslím si, že toto boli dve hlavné veci. Každý večer po náročnom dni som skončila na gauči v plači. Ale myslím si, že to bol potrebný plač. Keď som na to nemala priestor, bolo mi ešte ťažšie.

MF: Pomáhalo vám to?

KČ: Určite.

MF: Čo vám ešte pomáhalo okrem toho? Dajú sa v takomto období hlbokého smútku zažiť aj nejaké malé chvíle radosti?

KČ: Určite.

MF: A čo to bolo u vás? Čo boli tie chvíle radosti? Kedy ste sa cítili lepšie?

KČ: Som veriaca, takže modlitba mi prinášala pokoj. A radosti s deťmi, pretože malé deti prežívajú úplne spontánne chvíle smútku, a zrazu príde čas na hru. A v tej chvíli neexistuje nič iné. Pohľad na to, že sa deti spokojne hrali a smiali, bol pre mňa tiež takým momentom radosti. Alebo keďže chovám včely, čo som si myslela, že budem musieť nechať, keďže manžel sa staral o technické zázemie a na mne ostávala starostlivosť. Nakoniec som sa poradila so staršími, skúsenejšími včelármi a rozhodla som sa včiel nezbaviť. Je to drobnosť, ale keď človek vidí tie včely vyletovať a skontroluje, v akom sú stave, je to zase taký pocit naplnenia. Možno pre niekoho úplne bezvýznamné, ak k tomu nemá vzťah, ale pre mňa to bola jedna z vecí, ktorá mi pomohla ísť ďalej. Okolo seba mám tiež úžasné spoločenstvo ľudí, ktorí mi každodenne prejavovali rôznymi spôsobmi podporu. Či už to bol úsmev, alebo pomoc s deťmi, alebo drobnosti.

MF: Takže aj toto vám pomáhalo?

KČ: Určite.

MF: Na druhej strane, ľudia, ktorí smútia, často hovoria, že sú vety, ktoré sa v takomto období nepočúvajú ľahko alebo nepomáhajú. Čo možno nehovoriť človeku, ktorý smúti? Akých viet sa vyvarovať a naopak, čo pomáha?

KČ: Mne veľmi ťažko padlo, keď mi okolie hovorilo: „Ako dobre to zvládaš.“ Bolo to veľmi ťažké počúvať, pretože tí ľudia nevedeli, čo sa deje večer. Nevedeli, že som na výchovu detí ostala sama. Na všetky každodenné veci, na celý servis. Zrazu nemáte s kým zdieľať bežné veci, radosti. Takže veta „ako dobre to zvládaš“ mi padla veľmi ťažko, aj keď viem, že to ľudia mysleli ako povzbudenie.

MF: Mali ste pocit, že to bolo odmietnutie toho, ako sa naozaj cítite?

KČ: Určite. A zároveň mi veľmi pomohlo, keď niekto úprimne povedal: „Ja neviem, čo mám povedať.“ To bolo pre mňa ako objatie.

Počúvate podcast neziskovej organizácie Plamienok. Pomáhame deťom, ktoré stratili rodiča alebo súrodenca, a ich najbližším. Pomáhame tiež rodičom, ktorí stratili dieťa, aby plnšie vnímali farby života. Podporte nás, prosím, pravidelným mesačným príspevkom vo výške 10 eur. Ďakujeme.

MF: Ťažké v smútení sú často sviatky, keď si človek pripomína, čo bolo, čo už nie je, a rozmýšľa nad tým, čo bude. Vy ste hovorili, že ste sa na Vianoce rozhodli byť s deťmi sama. Aké to boli Vianoce?

KČ: Samozrejme, tie prvé Vianoce boli ťažké. Ale toto rozhodnutie som spravila s tým, že sme si tým potrebovali prejsť s deťmi. Čas strávený s inými ľuďmi by bol pre mňa náročný v tom, že by som sa musela buď pretvarovať, alebo by som si to všetko pravdepodobne odplakala. Vyhodnotila som, že náš spoločný čas s deťmi bude lepší. Takisto aj forma odovzdávania darčekov deťom. Našli si tam list od tatinka, ktorý, myslím si, bol pre nich veľmi potrebný. Neviem si predstaviť, že by sa to odohralo za prítomnosti iných ľudí, aj keď rodiny. To boli tie najintímnejšie momenty, ktorými sme si potrebovali prejsť my traja.

MF: Ako ste vnímali smútenie svojich detí v tomto čase? Spomenuli ste, že deti sú také, že majú svoj čas na smútenie a svoj čas na radosť, že sa dokážu hrať. Kedy ste sa po manželovej smrti rozhodli vyhľadať pomoc Plamienka? Bolo to pre vás, alebo pre deti? Za akých okolností to bolo?

KČ: V podstate, keď som kontaktovala Plamienok kvôli mobilnému hospicu, mala sa mi ozvať pani psychologička, ale nevedeli sme sa nejako spojiť. Spojili sme sa až po tom, čo manžel zomrel. Keď som jej vysvetlila situáciu, dohodli sme sa na spolupráci o niečo neskôr. Začali sme sa stretávať na individuálnych sedeniach približne dva mesiace po jeho smrti.

MF: Keďže ste absolvovali individuálne sedenia v Plamienku a zároveň ste spomínali, že máte okolo seba spoločenstvo ľudí, ktorí vám pomáhali – asi vaši priatelia –, v čom sa podľa vás líši pomoc priateľov pri smútení a pomoc terapeuta? Vnímali ste ten rozdiel? A v čom?

KČ: Určite áno. Napriek všetkej vďake za to, ako mi ľudia okolo mňa pomáhali, musím povedať, že naozaj na všetkých úrovniach. Ten moment pochopenia situácie alebo toho prežitia... Snažili sa zo všetkých síl, ale to, čo som našla v Plamienku, bolo to, že keď som niečo povedala, všetci vedeli, o čom rozprávam. To je jedinečná skúsenosť. Môžem o tom hovoriť so svojimi známymi, ale každý má na to nejaký názor, no nemá tú skúsenosť. V Plamienku som našla to, že ma utvrdili v tom, že moje prežívanie je v poriadku, veď sa stala hrozná vec. Smútok je potrebný a sprevádzali ma týmto obdobím.

MF: Keď hovoríte, že smútok je potrebný, prečo je podľa vás dôležité, aby si človek po strate blízkeho prešiel smútením?

KČ: Pre mňa to smútenie bolo a myslím, že ešte aj je potrebné. Na jednej strane mi to umožňuje si manžela sprítomniť, uvedomiť si lásku, ktorú sme mali. Keď som nemala možnosť sa, ako to niekto nazval, „rýpať v tom“, stalo sa, že som bola nervózna, cítila som pretlak rôznych emócií a potrebovala som to nejakým spôsobom uvoľniť. Keď som nemala priestor, samozrejme, nie je dobré utápať sa v smútku celý deň, ale ak ten priestor chýbal, mala som pocit, že tá priehrada praskne a bude zle.

MF: Hovorí sa, že smútok prichádza vo vlnách. Je to podľa vás tak? Sú také prílivy a odlivy smútku?

KČ: Myslím, že áno. U mňa to možno bolo dané tým, že som bola občas zaneprázdnená, a keď bol väčší priestor, smútok prišiel. Pamätám si momenty, keď som varila v kuchyni a zrazu ma to prepadlo. Na dobrých 15-20 minút som si sadla na podlahu, vyplakala sa, a potom som mohla ísť ďalej.

MF: Keď ste hovorili, že vám pomáhalo, že ostatní v Plamienku vedeli presne, o čom hovoríte, absolvovali ste aj skupinové stretnutia. Čo vám prinieslo to, že ste počúvali iných ľudí? Čo hovorili o svojom prežívaní? Čo to pre vás znamenalo?

KČ: Boli tam rôzne pohľady, keďže ľudia zažili stratu partnera alebo dieťaťa. Ako som už povedala, tie kľúčové vety, napríklad „zvládaš to dobre“, keď to niekto povedal, okamžite sme všetci vedeli, že áno, je to tak. Zdieľanie s ľuďmi, ktorí si prešli stratou, bolo to najdôležitejšie. A možno aj takéto porovnávanie – napríklad ten človek je krátko od straty a prežíva to takto, ja som tu a prežívam to takto – bez súdenia. Zároveň ten pocit, že nie sme tam súdení, bol veľmi dôležitý. Z okolia som zažila reakcie, keď napríklad členovia rodiny mali pocit, že by som mala byť niekde inde a posudzovali moju situáciu zo svojho pohľadu. A to bolo ťažké.

MF: Dá sa možno smútok označiť ako cesta, po ktorej človek kráča? Keď ste povedali, že niektorí ľudia boli bližšie k strate a vy ste tu, je to tak, že je to cesta niekam?

KČ: Je to cesta. Určite áno. Vidím, ako sa ten smútok mení. Tie prvé mesiace boli často o plači. Bolo milión situácií, v ktorých som videla manžela. Tie situácie sa opakujú, a teraz sa mi už asi nestane, že by som v nich manžela nevidela, ale pomáha to. On tam síce je, ale je to spomienka na neho s láskou a zároveň možno aj perspektíva budúcnosti. Čo sa smútku samotného týka, áno, je to cesta, avšak neviem, či by som chcela celkom zbaviť sa celého smútku. Mali sme sa veľmi radi a smútok mi pripomína lásku, ktorá medzi nami bola. Možno to niekto prirovnáva k jazvám – stalo sa niečo hrozné, niektoré rany sa zahoja, ale jazvy ostanú a sú spomienkou na toho človeka. O tom je pre mňa smútok.

MF: Čiže myslíte, že smútok môže človeku niečo priniesť? Že mu môže dať niečo do života? Ak áno, čo to je?

KČ: Som o tom presvedčená. Smútok je tá cesta a sila ísť ďalej. Keby si človek tou cestou neprešiel, neviem, či by sa dokázal dívať do budúcnosti. Smútok a proces smútenia pomáha spracovať, zvládnuť emócie, aby bol človek pripravený ísť ďalej. A prijať niečo nové do života, čokoľvek to bude.

MF: Na čo sa v týchto dňoch tešíte?

KČ: Tešíme sa z maličkostí, lebo môžem tráviť veľa času s deťmi. Eliška sa naučila bicyklovať, čo je úplne skvelé, lebo som sa mohla vrátiť k môjmu milovanému behaniu. Deti idú na bicykel a ja behám. Žijeme každodennými vecami. Kúpeme sa. Dnes budeme spolu piecť. Nemám nejakú konkrétnu víziu alebo bod, na ktorý by som sa teraz upínala. Teším sa na drobnosti, z ktorých máme vyskladaný deň. Vidím, kam sme sa posunuli.

MF: Čiže Sú to maličkosti.

KČ: Určite.

MF: Ja vám veľmi pekne ďakujem za to, že ste sa rozhodli s nami rozprávať a že tento rozhovor o smútku možno niekomu pomôže. Pomôže niekomu rozhodnúť sa vyhľadať pomoc Plamienka alebo ho podporí na jeho ceste. Ešte raz veľmi pekne ďakujem. Toto bol podcast Plamienka. Ja sa volám Marcela Fuknová a tešíme sa na našich poslucháčov aj nabudúce. Ďakujem ešte raz.

KČ: A ja vám veľmi pekne ďakujem.