Práca po strate syna mi niekedy pomáha, niekedy ma zaťažuje

MJ: Pekný deň všetkým prajem. Ďakujeme, že počúvate podcast Plamienka. Dnes budeme hovoriť o téme, ktorá sa dotýka nás všetkých a to je o práci. Ale o práci po strate niekoho, koho sme milovali, po strate blízkej osoby. Práca môže byť spôsob, ako hľadáme nový život, práca nás môže zaťažovať, alebo naopak práca nám môže pomáhať.

MJ: Vítam v Plamienku pána Mila, ktorý k nám prišiel, aby nás inšpiroval, aby nám povedal možno, ako to bolo v jeho prípade. Dobrý deň.

M: Dobrý deň želám všetkým.

MJ: Ďakujem veľmi pekne, že ste prišiel, že ste nabral odvahu, a že ste to urobil nielen kvôli Plamienku, ale kvôli všetkým ľuďom, ktorí nás počúvajú. Tak ako to bolo vo vašom prípade?

Ako ste pracoval po tom, čo ste prišiel o syna?

M: Myslím si, že každý to má v sebe nejako usporiadané. Každý to má inak. Preto sme ľudia, preto sme rozliční. A ja som sa skúšal vyrovnať po svojom s touto stratou. Takže jedna z ciest je sústrediť sa na prácu. Ale nedá sa to, myslím, povedať ako nejaký jednoznačný recept. Je to niečo, čo si musíte usporiadať, povedať, že ako to budete robiť a možno počas tej práce, čo si spomínam na tie začiatky, hneď, ako sa to stalo, tak som si povedal, tak teraz hodinu, hodinu nebudem myslieť na to, čo sa stalo. Potom som to odkladal. Možno nebudem doobeda myslieť, vrátim sa k tomu večer. Proste pokúšal som sa nájsť akékoľvek cesty ako nebyť len v tej téme, ktorú už som nevedel rozlúsknuť a nevedel som ju vyriešiť.

MJ: Išiel ste pracovať hneď po tom, čo sa to stalo alebo dal ste si nejakú pauzu? Mal ste potrebu trošku si aj oddýchnuť?

M: Mám ďalšieho syna, manželku doma. Rodinu širšiu, ktorá sa nám veľmi venovala, takže aj zamestnávateľ mi vyšiel v ústrety a ten prvý mesiac som bol doma, teda s minimálnymi kontaktami na prácu. Rešpektovali to všetci kolegovia a potom už som sa v takých vlnách vracal. Bol som tam niekoľko dní. Medzi tým som tam skúšal prísť. Nešlo to na začiatku.

MJ: Takže musel ste ísť. Možno, že keby bolo viac času, lepšie by bolo pre vás, keby bolo trošku viac voľna?

M: Práve, že nie. Bolo tam zo strany zamestnávateľa ponúknuté, že koľko budeš potrebovať, tak si oddýchni a daj sa dohromady a proste vyrieš si to doma alebo proste nastav to doma tak, aby to všetko fungovalo ďalej. Ale bral som tú prácu aj ako niečo, čo mi môže pomôcť sústrediť sa na niečo iné. Nerozjímať, nevracať sa k tomu, čo sa stalo.

MJ: Poznám ľudí, ktorí hovoria, že ich práca veľmi unavuje, že ich zaťažuje, že musia pracovať, a je pre nich ďalšia zaťaž do života. Ako to bolo vo vašom prípade?

M: Áno, myslím si, že ste to vystihla. Je to jeden extrém cez druhý, dá sa to takto povedať. A je to také boľavé, že vlastne... Neviem, zase ako som spomínal na začiatku, každý to máme rôzne a tá psychika, som si uvedomil, že keď je pod tlakom, tak vtedy vyplaví aj tie ostatné boľavé veci, ktoré človek v sebe nosí a nemá ich vysporiadané. Čiže aj tuto to priznávam, je veľmi náročné alebo stále mávam chvíle, kedy mi je ťažko, veľmi ťažko. Takže niekde hľadám ten balans ako to robiť, ako netlačiť na seba. Tá odolnosť, by som povedal sa človeku zmení. Možno, že po prežití takejto udalosti sa vám zmenia hodnoty aj v tom, že to, čo zrazu niekedy bolo v tej robote dôležité, čo tam všetci prežívali, čo aj vás stresovalo, tak zrazu prídete na to, že nemá význam.

MJ: Ak sa môžem opýtať, v akej oblasti pracujete? Čo robíte?

M: IT. Čiže dosť taká dynamická oblasť ako projektový manažér, ako človek zodpovedný za prevádzku systémov. Takže veľa ľudí, s veľa ľuďmi spolupracujem, nejakých ľudí riadim. Sú to celé tímy, sú tam aj dodávatelia, čiže ten tlak na človeka zo všetkých tých strán je a ten moment, keď som sa vrátil, bolo, že som si uvedomoval, že tí ľudia sa na mňa tiež dívajú inak. Ja som iný. Ľudia sa dívajú inak. A ako keby možno, že ich bolo na začiatku treba aj presvedčiť, že som tu naspäť a nejak plnohodnotne fungujem a cítil som tie ohľady tých ostatných. Na začiatku ich rešpektujete a potom sú možno také už zvláštne a pominú a väčšina ľudí sa na vás veľmi rýchlo potom začne dívať znova ako predtým. Myslím si, že je to dané aj tým, že ľudia, čo takýmto niečím neprešli, nemajú tú skúsenosť, tak si myslia, aha už ho to prešlo, aha už to má vyriešené, aha v podstate všetko je v poriadku a ide sa ďalej. Takže stretol som sa s rôznymi reakciami. Ja som nikdy nevyžadoval nejakú špeciálnu pozornosť alebo nejaké ohľady. Uvedomoval som si, že ich niektorí majú. Nechal som to plynúť, sústredil som sa na tú prácu, no a potom už som riešil situácie rôzne a ak mi bolo ťažko, odišiel som bokom, chvíľu. Snažil som sa proste byť tam plnohodnotný, nechcel som mať nejaké výnimky a snažil som sa teda tie svoje role hrať ako sa dalo. A už potom v tom svetle, že človek je iný, trošku inak sa naňho vnímajú, tí ľudia si vás očekujú, zase tá práca, tie stresy prídu a môžete sa veľmi ľahko dostať do druhého extrému, alebo že sa vrátite do extrému práce a pritom ešte nesiete v sebe niečo takéhoto. A to som tiež teda zažil v posledných týždňoch. Tiež to nie je ideálna situácia, myslím si, že človek nesmie zabúdať na to najcennejšie, na tých blízkych, na rodinu, na relax. Čiže toto som si nejako naordinoval a to moje okolie, ktoré mi je blízke, mi naordinovalo a tlačí a dohliada na to, aby tej práce nebolo toľko, aby som si ju tak nepripúšťal a aby som z jedného extrému utrápeného neprelietal do druhého.

MJ: Ďakujeme veľmi za úprimnosť, lebo je to možno niečo, čo rieši každý človek, work-life balance. Ale keď máme krízové, ťažké obdobie v živote, možno ešte o to viac je to dôležité.

Ľudia sa často pýtajú, aj keď mám v práci kolegu, kolegyňu, ktorá niekoho blízkeho stratila, ako sa k ním vlastne mám správať. Čo by ste tým ľuďom povedal?

M: Myslím si, že nie je na mieste nejaká prehnaná ľútosť alebo nejaké ohľady. A ten človek, ktorý sa tam už do tej práce vrátil, sa rozhodol, že pokúsi sa, ako by som povedal, čeliť tej každodennej agende, úlohám a všetkému. A možno stačí stisk ruky alebo pohľad.

A čo vám vadilo? Čomu by sa títo ľudia mali vyhýbať?

Niektorí ľudia boli zvedaví, chceli vedieť detaily. Čo sa stalo, prečo sa stalo. Toto nie ste povinný a dlžný nikomu vysvetľovať. V podstate sú ľudia, ktorí sú v inej kategórii, takí blízki, ktorí to chcú vedieť úprimne a chcú potom vedieť ako sa k vám správať v nejakých takých súvislostiach. Ale veľa ľudí proste to chce vedieť zo zvedavosti a myslím si, že tým to netreba vešať na nos a nevidím dôvod, prečo to robiť. Takže tie reakcie boli rôzne. Naozaj stačí jemný stisk ruky alebo len také prikývnutie, pozretie na človeka a netreba tam ísť ďalej, pokiaľ s tým človekom nemáte veľmi blízky vzťah a nechcete niečo konkrétne preňho urobiť alebo vám sám o tom neporozpráva.

MJ: Ďakujem. A možno ešte na záver taká otázka. Ako ideálne, alebo ako tú prácu po strate blízkeho poňať, aby mi pomohla v živote?

M: Ja som dosť taký matematický alebo ja by som povedal štruktúrovaný človek, tabuľkový. Niekedy si sám sebe s tým leziem na nervy alebo otravujem sa do slova, že snažím sa mať všetko tak trochu dopredu premyslené a vymyslené alebo aspoň trochu naplánované.

Ako to poňať? Možno si zachovať päť nejakých základných princípov, ktoré si človek povie po tej strate. Pomenovať si ich, povedať si ich a žiť tým, povedať si, že nebudem v tej robote každý deň do tej siedmej, keď to preženiem, budem sa venovať tej rodine s ohľadom na to zistenie, že ten vesmír a ten svet okolo nás nemáme pod kontrolou, že tí naši blízki si zaslúžia pozornosť. To sú len dva princípy, tie tri nechám na každého.

Myslím, že najdôležitejší sú tí blízki. Potom, ako teda existovať, aké možno chyby v živote nerobiť. Vždy ich budeme robiť, ale proste takých päť zásad možno mať, takých ako asi myslím si, že každý máme, a preniesť ich do toho života, do toho správania a do tej lásky, ktorú môžeme rozdávať.

MJ: Ďakujem vám veľmi pekne za vašu múdrosť a úprimnosť a za to, že ste prišiel. A prajem vám z hĺbky duše, aby práca bola niečím, čo vám bude dávať zmysel. A budú tam ľudia, ktorí vás budú mať radi a budú s vami kráčať ďalej. Takže ďakujem veľmi pekne.

M: Ja ďakujem za pozvanie. Želám všetkým, ktorí pochopili a porozumeli, aby sa im darilo a snáď im to pomohlo.