Podnikám s vďačnosťou, pretože biznis je služba ľuďom

PREPIS NAHRÁVKY

MJ: Sedíme u Vás v predajni v Prievidzi. Ďakujem za možnosť prísť za Vami a ďakujem za Vaše pozvanie, za Váš čas, ktorý mi teraz venujete. Dovoľte mi na chvíľočku Vás predstaviť a prípadne ma doplňte, ak by sa Vám zdalo, že to nie je dostatočné. Takže, v prvom rade ste muž, ste manžel, ste otec. Ste generálny riaditeľ firmy ISSO, ktorá sa zaoberá predajom výpočtovej techniky. Podnikáte, no zároveň pomáhate aj tým, ktorí si nevedia pomôcť sami. Keď som sa pýtala svojich známych, s kým by som sa mohla rozprávať, kto má skúsenosti z biznisu a kto zároveň má cit pre pomoc iným, tak som dostala odporúčanie na Vás. Dnes sa vidíme prvý krát. Ďakujem za Vašu odvahu. Dozvedela som sa, že ste spolu so svojím synom založili v roku 2011 občianske združenie Berkat Slovensko a venujete sa dobrovoľnej pomoci v zahraničí, v krajinách, kde to ľudia potrebujú ako je Afganistan, Maroko, Ukrajina. Tiež že sa podieľate na organizácii festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet. Už len keď to takto vymenujem, mám dojem, že vediete bohatý život. Že toho máte asi veľa.

pán Sýkora: :  Tak je to možné, ale napadá mi otázka: čo je to bohatý život? Bohatý život môže mať aj človek, čo žije v nejakej chalúpke na kraji lesa. Týmto by som to nemeral. K Vášmu úvodu – nie som generálny riaditeľ, ale som len riaditeľ. My sme malá firma. Je pravda, že som ju spoluzakladal. Ťaháme to už dosť dlho a na to som celkom hrdý. K tomu, čo ste vymenovali, tak úplne čerstvá udalosť je, že som už tri týždne starý otec.

MJ: Všetko najlepšie, gratulujem.

pán Sýkora: :  Hlavne synovi a neveste patrí gratulácia.

MJ: Máte vnučku či vnúčika?

pán Sýkora: :  Máme vnuka Vincenta. Takže z toho sa vytešujem, je to skvelé. Je to až také dojímavé. Na druhej strane život ide stále ďalej. Kľúčové je, že všetko prebehlo ako malo, chlapec je zdravý. Tak sa z neho všetci tešíme, napriek starostiam, ktoré sú okolo, že plače a tak. Takže to je ešte k tomu úvodu. Čo sa týka tej pomoci, nie je to len pomoc zameraná na tieto tri krajiny, skôr sa snažíme pôsobiť ako malá neziskovka, ktorá keď má možnosť a osloví ju nejaký projekt alebo nejaká  udalosť alebo nejaké okolnosti, tak sa snaží na to zareagovať. Ale určite nejdeme do nejakých veľkých projektov. Snažíme sa držať pri zemi. Zakladali sme ju viacerí, ale momentálne sme ja, syn a jedna kamarátka.

MJ: Veľmi rada by som dnes s Vami hovorila o téme, o ktorej sa veľa nehovorí. Priviedla ma k nej jedna rodina z Plamienka. Po tom, čo stratili dieťatko, mi povedala, že sú naozaj vďační za všetko, čo mohli prežiť napriek bolesti, ktorou museli prejsť, alebo prechádzajú. A tak som si povedala: Čo je to vďačnosť a ako nám zasahuje do života?  Začala som sa pýtať a natáčať sériu rozhovorov s rôznymi ľuďmi. Myslím si, že vďačnosť má dopad na to, ako prežívame život, aký je bohatý. To, čo ste povedali na začiatku. Tak budem rada, keď sa spolu o tom pobavíme a možno oslovíme ľudí, ktorí nás budú počúvať.

Začnem znovu osobne. Pamätáte si na moment vo svojom živote, keď Vás nejako premkol pocit či stav vďačnosti? Kedy to bolo, alebo čo sa vtedy dialo? Koľko ste mali rokov?

pán Sýkora: :  Asi Vás sklamem so svojou pamäťou, ale viem o čom hovoríte, čo sa týka toho pocitu. Ale necítim... možno to je ten môj pohľad na svet, že ja necítim, alebo nemám nejaký zážitok, ktorý by evokoval situáciu, kedy sa stalo niečo veľké.

MJ: Možno to nemusí byť veľká vec...

pán Sýkora: :  Možno mám to šťastie, alebo tú schopnosť, ako to pomenovať,  že ja si vďačnosť uvedomujem a cítim ju v každodennosti. Prechádzam obdobím, kedy by som chcel nájsť ešte väčšiu rovnováhu a súčasťou toho je aj jednoznačné si uvedomenie, nevravím že sa ráno zobúdzam s tým, že pocítim nejakú veľkú vďačnosť, ale v detailoch ju cítim. A je to ako trvalá hodnota. Keby som si to teraz počas toho rozhovoru mal spomenúť, že vďačnosť... takú vďačnosť, o akej sa asi bavíme, si priamo nevybavujem. Ale je to možno aj preto, že keď ste dajme tomu dlho v tej charitatívnej oblasti, tak potom to beriete, že takto to má byť a je to samozrejmé. Dojíma ma alebo nenechá ma ľahostajným aj akákoľvek malá udalosť, ale zároveň ani tá veľká udalosť nevyvolá vo mne taký ten nával vďačnosti, ktorý by mal zostať v pamäti. Takže asi tak...

MJ: A keby ste mali po svojom povedať ľuďom že čo je to vďačnosť pre Vás? Ako to vnímate? Čo to je?

pán Sýkora: :  Tak tejto otázky som sa bál, keď že ste naznačili, že bude táto téma... teda bál...

MJ: Každý to máme po svojom...

pán Sýkora: :  Tak presne... ja neviem. Mne ide možno lepšie písané slovo, tak neviem či to dobre zodpoviem.

MJ: Skúsim Vám pomôcť. Keby ste si predstavili svojho vnúčika o pár rokov a prišiel by za vami a povedal: „Dedko, čo je to vďačnosť?“ Čo by ste mu odpovedali?

pán Sýkora: :  Také to klasické poďakovanie za čokoľvek je taký základ vďačnosti. Lebo keď som slušný človek, tak potom viem poďakovať za konkrétnosť a malo by sa to preniesť aj do tej nadstavby lebo potom v tom každodennom živote si začnem veci vážiť. Vôbec to, že môžeme žiť tak ako žijeme. Ja to poviem na svojom príklade, respektíve na príklade charitatívnej pomoci. Keď sa zoznámite s ľuďmi, ktorí žijú v oveľa ťažších podmienkach, nemusí to byť ani pomoc typu že mi konkrétne pomáhame v Afganistane, v Maroku alebo niekde inde, stačí keď ste vnímavý na udalosti ktoré sú v médiách, alebo na festivale Jeden svet sa púšťajú dokumenty. Teraz tu máme čerstvý príklad – imigračnú vlnu, kedy som mal, zhodou okolností možnosť sa stretnúť so skupinou sýrskych utečencov a keď som počúval ich príbehy, konkrétne jeden elektrotechnický inžinier ako ja, cca v mojom veku mínus 20 – 30 rokov dozadu, ja som si zrazu uvedomil, že to som ja. A keď toto precítite a dokážete si to uvedomiť a stiahnete si to na seba, tak zrazu pocítite vďačnosť, že veď super že napriek všetkým tým problémom zrazu precítite, veď ja mám byť za čo vďačný, som šťastný človek a môžem byť rád, že toto ma minulo. Tak to by som povedal ako taký konkrétny príklad. A možno zrovna teda je to asi 2 alebo 3 roky dozadu tak tu som si cestou naspäť z toho stretnutia z toho Rakúska cestou naspäť domov uvedomoval, veď to som bol ja, len v inej podobe a zrazu je Vám všetko to, čo ste dovtedy brali ako samozrejmé, vzácnejšie. A toto všetko sú také črepinky a tie vytvárajú v tom živote nejaký obraz, z ktorého by sa mal skladať život a jeho súčasťou by mala byť aj tá vďačnosť. Ale povedať, že vďačnosť je toto a toto, tak mi to príde akože na to nemám. Neviem to. Cítim to a budem rád, keď sa mi podarí do konca svojho života žiť taký plnohodnotný život, ktorého súčasťou tá vďačnosť bude.

MJ: Nedávno sme sa v Plamienku bavili o tom, že čo to vďačnosť je. Je jedno z tých slov, pomocou ktorých definujeme ostatné veci. Že je to také slovo, ktoré nedá sa úplne presne zadefinovať a zároveň tí, ktorí žijeme a sme tu, tušíme a dokážeme sa napojiť na jeho význam.  Ale je ťažké presne ho zadefinovať. 

pán Sýkora: :  S tým môžem úplne súhlasiť. To znamená, že kľúčové je, aby vôbec naša spoločnosť bola schopná sa ňou zaoberať a reflektovať, že my sa tu naháňame za nejakými „hodnotami“ a to, čo by malo byť dôležitou súčasťou jednotlivca aj celej spoločnosti nám uniká. Vďačnosť by tam mala mať svoje miesto. Môže byť súčasťou rebríčka hodnôt. Bol by som rád, keby sme dokázali byť ako ľudia, ktorí tu žijeme, v rámci našej spoločnosti, citlivejší na toto slovo, alebo hodnoty, ktoré predstavuje.

MJ: Prečo si myslíte, že sa o vďačnosti na verejnosti veľa nehovorí? Nezaregistrovala som vo verejnosti debatu o vďačnosti. Nezaregistrovala som, že by táto téma rezonovala v spločnosti aspoň chvíľku. Možno sa mi to nepodarilo, ale neviem teda o tom. Prečo si myslíte, že sa o tom veľa nehovorí, napriek tomu že je to téma, ktorá sa dotýka každého?

pán Sýkora: :  Súvisí to s tou, žiaľ,  vyprázdnenosťou. S hodnotovým rebríčkom jednotlivcov aj celej spoločnosti. Ja to momentálne vnímam tak, že spoločnosť ako celok si vôbec nekladie otázku kam smeruje. Jednoducho sa nejako rútime, stále pribúdajú nové podnety a ako keby ľudia boli ľahostajní zastaviť sa a zamyslieť sa. Ale na druhej strane by som povedal stále by tu mala byť nejaká menšia skupina, hlas, ktorý zaznieva a ten by mal byť schopný sa baviť aj o vážnejších veciach. Ja to spomínam preto, že si myslím, že napriek tomu, že som povedal, že spoločnosť sa rúti, ale mám pocit, že dozrieva čas, kedy sa budeme musieť zastaviť. Skutočne sa zamyslieť, či trvalý ekonomický rast je to, čo nám prinesie šťastie. Keď sa spýtate kohokoľvek čo si v živote praje, každý si povie, že chce byť zdravý a šťastný. Ale potom ten každodenný život. Nechcem vyzerať ako nejaký mudrlant, že mne sa to darí, ja tiež bojujem. Každodenný život žijeme ináč. Lebo nás mašinéria zomelie. Ale mám pocit, že už sa to dostáva do fázy, kedy hodnoty akosi budeme musieť zrevidovať, spraviť inventúru. A jej súčasťou bude, rozhovor o tom, čo je to vďačnosť. A do akej miery  „ďakujem“ alebo téma vďačnosti zasahuje do nášho každodenného života.

A že prečo sa nehovorí o vďačnosti? Myslím si, že sa nehovorí asi aj preto, že sme prešli takým búrlivým vývojom. Čiže zrazu sme sa dostali po 89tom do režimu, kedy sme sa potrebovali rýchlo naštartovať, reformy, ekonomika. Keď sa spoločnosť prehrýzla cez kadejaké fázy a keď zrazu sa pozriete späť tak si uvedomíte: „Hops ale čo ďalej? Budeme takto akcelerovať donekonečna? To je nezmysel. Kamarátka od nás z ulice, z dediny, žije roky v Nemecku, v Mníchove. Pár rokov dozadu, keď sem prišla, bola v nejakom nákupnom centre, stretli sme sa a hovorí mi, že toto je čo tu na Slovensku? Ľudia parkujú neskutočne drahé autá, čo ani v tom bohatom Nemecku nie je bežne vidieť. Tadiaľ nevedie cesta a je to v konečnom dôsledku slepá cesta. Nemusíte byť ani človek, čo vyznáva nejakú vieru, ani kresťan, ani katolík, keď ste trošku citlivý, tak si uvedomíte, že tadiaľto cesta nevedie. A v konečnom dôsledku veľa krát počujete príbehy ľudí, ktorí sa stretli so smrťou. Ja sám sa ako keby toho okamihu bojím, alebo možno to nie je správne slovo. Proste veľa ľudí, čo majú nejaký poznatok a píše sa to aj v umení, v literatúre, v knihách, vo filmoch, že zrazu sa Vám premietne život alebo si uvedomíte, že ako ste žili, čo ste vyznávali a mnohí, čo sú blízko tej smrti si zrazu uvedomia čo je dôležité. Už neriešia či majú 2 autá, či 3 autá, notebook, i-phone. Chceli by sa možno ešte s niekým stretnúť alebo sa s niekým porozprávať, alebo sa mu nebodaj ospravedlniť. Ja myslím, že by sme nemali žiť tak, aby sme si tieto okamihy nechávali na posledné okamihy nášho života ale aby sme ich dokázali v tej každodennosti dokázali prejaviť.

MJ: Čo myslíte, že môžeme urobiť, aby sme tak nejako sa vrátili k tým skutočným hodnotám. Aby sme nemuseli čakať, kým príde niečo vážne, čo nás zastaví. Čo myslíte, že môžeme urobiť aby sme si overili či uvedomili, či je to cesta,  po ktorej chceme ísť. Ako to robíte vy?

pán Sýkora: :  Je to veľmi ťažké. Moja mamička má Alzheimera. V čase, kedy to ešte boli také polo smiešne, polo nevinné príznaky, sme to nejako riešili, ale spätne si hovorím, že sme to mohli riešiť lepšie a ináč, ale proste, keď to vyvrcholilo do stavu, kedy už musela byť hospitalizovaná a následne prejsť do režimu každodennej starostlivosti, tak sme po nejakých úvahách a po poradení sa s ľuďmi, ktorí tým prešli... nakoniec žije v penzióne. A ja tam za ňou pravidelne chodím, medzi tým tam je už aj moja svokra, čiže striedame sa aj s manželkou.  Spomínam to preto, že veď za 1.: tam nie je len generácia mojich rodičov, ale sú tam moji rovesníci. Včera boli takí aktívni ako ja a stačilo lúsknutie prstom, čokoľvek – to môže  byť mozgový infarkt – a zrazu sa učia chodiť. Zrazu si nevedia lyžičkou trafiť do úst a vyžadujú starostlivosť. Čo je možno pritiahnuté za vlasy, ale to Vám veľmi otvorí oči v nazeraní, ako by som mal žiť a čo je pre mňa osobne dôležité. A keď to teda znásobím, potom si to môže každý z nás preklopiť do vlastného života. Môže to byť to narodenie vnúčika, môže to byť žiaľ nejaké nešťastie u niekoho blízkeho, aby sa Vám niečo rozsvietilo v hlave a ste si... nie každý to možno dokáže, ale mali by ste sa zastaviť a uvedomiť si že chcem takto ďalej robiť 7 dní v týždni, 10 alebo 12 hodín denne, prísť večer domov, zapnúť telku a nechať sa, s prepáčením, ohlupovať? Alebo budem aktívnejší, budem sa starať o svoje zdravie, budem sa zaujímať o svoje okolie. Stačí keď človek dokáže v tom malom a úzkom okruhu ľudí byť aktívnejší, byť empatický, byť citlivý a ja myslím, že to by sa zrazu prejavilo celospoločensky.

MJ: To, čo mi znie z vašich slov je: Zamerajme sa viac na vzťahy ako na matériu. Vnímajme ľudí okolo, možno aj na tých, ktorí potrebujú pomoc, ale nie len tých. Možno niekedy dostaneme, niekedy dáme. A to nám pomáha nejak sa usadiť v našom vnútri a povedať si, že čo je pre mňa dôležité a ako chcem ísť. To je vlastne to, čo ja, alebo my v Plamienku, dostávame od detí a rodín a za čo sme im vďační.

Poďme teraz do biznisu. Je to oblasť, ktorá mne samotnej je neznáma. Nikdy som v biznise nerobila aj keď si myslím, že možno základné princípy sú v akejkoľvek profesnej oblasti podobné.

pán Sýkora: :  S tým súhlasím.

MJ: Myslíte si, že vďačnosť patrí do biznisu? Je možné robiť dobrý biznis bez vďačnosti? Idú tieto dve oblasti, témy, dohromady? A ak áno, tak ako?

pán Sýkora: :  Začnem zoširoka. Riadim sa celý život krédom. Niekedy, keď som bol mladý človek, tak buď som si prečítal, alebo jednoducho sa mi to zrazu objavilo v hlave, že rozhodujúci je človek. Čím ide biznis a vďačnosť dohromady? Ja by som ich neoddeľoval. Veľa krát, keď sa povie slovo podnikateľ vzhľadom na ten vývoj, čo sme si ako krajina prešli, väčšina ľudí to vníma negatívne. Žiaľ. Ale ja slovo živnostník ani podnikateľ tak nevnímam, lebo som si tým prešiel. Podnikám o roku 1990. Moja vidina ísť podnikať, nebola vidina zbohatnutia, ako sa to častokrát zjednodušenie interpretuje. Podnikateľ rovná sa zbohatlík. Ja som to vnímal ako službu ľuďom. A ak mám nejakú schopnosť, tak ju ponúknem aj ostatným. A to je pomerne jednoduché pravidlo, ktoré zase spomína občas Juraj Karpiš, ekonóm, ktorého názory si veľmi vážim, aj ako človeka. Ten hovorí, že keď sú ochotní zákazníci za službu, ktorú ponúkaš, platiť, tak to je to vysvedčenie, zjednodušene povedané. A keď si nastavíte takto myšlienky, potom by som povedal biznis a vďačnosť idú dohromady. Naša firma sa riadi sloganom: „Teší nás vaša spokojnosť.“ A nie je to vypočítavosť. Ja nepotrebujem byť neviem ako bohatý, ani neviem ako veľký a chcem sa držať tejto filozofie, s ktorou som do biznisu išiel na začiatku. Nemusíte si to každý deň pripomínať. Ale keď sa proste tak nastavíte a nastavíte takto svoj „biznis“, podnikanie, vytvoríte si aj kolektív a je to z firmy cítiť, tak neoslovíte väčšinu, ale oslovíte ľudí, ktorí to cítia podobne. Keď zrazu dovtedy cudzí si u mňa niečo objedná, ja to vnímam ako vďačnosť. Ja cítim vďačnosť v tom, že si vybral mňa, že zareagoval na to, čo mu ponúkam a rozhodol sa pre mňa. Samozrejme že na konci toho musí byť aj zisk. To by bolo neprirodzené. Veľa krát sa stane, že predáte aj do straty. Ale väčšinou to nemôžete robiť. Musíte zisk generovať. Ale potom nastúpi ďalšia otázka, že čo sa deje s tým ziskom a či sa o ten zisk podelíte, alebo ste schopní zapojiť sa aj do nejakej širšej pomoci. Poviem to ešte na takom čerstvom príklade, že určite téma podnikanie, biznis a vďačnosť a pomoc ide dohromady, len to treba vhodne skĺbiť. My pomáhame hospicu v Trenčíne a teraz je trend online predajov, e-shopov. Po nejakom čase som si hovoril, že ako tam dostať prepojenie pomoci. A je to známy mechanizmus. Ponúkame možnosť vybrať si 1, 2 alebo 5€ prispieť, keď si objednávate dajme tomu notebook za 1000€, prispieť na ten hospic. A my tú pomoc ešte znásobíme. Toto je pomerne vyskúšaný mechanizmus, ale zaujímavé na tom je to, že mňa vždy poteší objednávka, kde to políčko je zaškrtnuté a ten človek sa rozhodol venovať hoc aj 2€. Lebo mi to príde ako ideálna situácia. Lebo všetci sme vyhrali v tom zmysle, že my mu ponúkame niečo, čo ho zaujalo, on si kúpi produkt, ktorý by mu mal dobre slúžiť. My mu dáme k tomu servis, ktorý dostane a ešte on aj my prispejeme na hospic s tým, že predpokladám, že keď sa pre to rozhodol, tak si prečítal ich príbeh.

MJ: To znamená, delíte sa so svojím ziskom?

pán Sýkora: :  To som asi robil vždy.

MJ: Prečo to robíte? Čo Vám to dáva? Ak ste to robil celý život, tak prečo?

pán Sýkora: :  Možno ja by som povedal že vzory boli asi dva. Alebo vzor – to nie je správne slovo. Spôsob, akým žila svoj život moja mamička, tak to bol pre mňa taký príklad, ktorý ma inšpiroval v nazeraní a ochote pomáhať ostatným. Bola to jej ochota pomôcť ľuďom vo svojom okolí s banalitou, alebo aj s väčšou vecou a mnohé sa už nikdy v živote ani nedozvieme. Ale keď ste nejak na to vnímavý, tak si to uvedomujete a možno aj bez toho, aby ste nad tým premýšľali, tak sa to do Vás otlačí a vnímate to, že tak by sa malo žiť alebo je to prirodzený pohľad na život. No a potom druhý taký impulz bol môj priateľ a bývalý spoločník, teraz je už na dôchodku. Zasielali náročnou cestou balíky na misie.  A tiež to je taký príklad, ktorý, keď sa s tým zoznámite a už máte nejaké nastavenie z rodiny, tak si poviete „Aha, tak tu sú ľudia, ktorí sú ochotní obetovať svoj čas, aj finančné prostriedky, schopnosť a energiu, aby pomohli niekomu neznámemu niekde tisíce kilometrov odtiaľto.“ Rád by som bol „milionár“, keby ma to nezmenilo v mojom nastavení a dúfam, že nie. Ale keby som bol, mohol by som viacej pomáhať. Ale na druhej strane to beriem tak, že keď aj z toho menšieho balíka dokážeme pomôcť a keby to urobil každý desiaty, druhý, kde by sme boli? Takto to bolo keď som sa trošku zorientoval v živote a príde mi to prirodzené sa podeliť.

Ale samozrejme nemôžete pomôcť každému. Bolestivé a náročné je, keď musíme pomoc odmietnuť.

Ako človek keď chcete pomáhať, tak musíte byť sám v pohode. V nejakom nastavení, ktoré Vám to umožní. Bez toho by sa to nedalo pomáhať. Niekto sa ma pýta že, aj vy ste to povedali, aký som aktívny. Ale mne to nepríde, že som aktívny, ale že takto to je normálne. Ja len zrazu, keď nastane nejaká situácia, zareagujem tak, ako si myslím, že by sa malo. Niekto povie „prečo to robíš? Teba to nemuselo vôbec trápiť.“ Toto dokážete vtedy, keď ste aj vy nejakým spôsobom ukotvený v živote. A ste v pohode. Lebo keď nie ste sám v pohode a  vyrovnaný, tak nedokážete pomôcť.

MJ: Bytostne s vami súhlasím. Bytostne. Uvedomila som si to tiež pred nejakým časom, pretože keď človek nie je v pohode, väčšinou sám potrebuje pomoc. Vnímanie, či potrebujú pomoc iní a čo vlastne potrebujú, je v tomto stave náročné. Nehovorím, že to nie je možné, ale často sa stane, akoby to, čo potrebujeme my, tak si myslíme, že to potrebujú tí iní. V jednej oblasti ste v pohode a tam dokážete ponúknuť a v inej zase nie a je aj fajn, keď človek pomoc príjme. Že sa pomoc v živote reťazí. Že niekde ponúknete a v inej oblasti je Vám darované.

Ja by som ešte na záver Vám dala jednu takú otázku. Pre ľudí, ktorí nás počúvajú, verím, že sú to ľudia rôzneho veku a rôzneho zamerania. Čo by ste im odkázal do života? Možno inak: O čo by ste sa rád podelil? Možno nejaký odkaz, príbeh – čo je dôležité pre Vás a bude inšpirujúce pre nich.

pán Sýkora: :  Tak neviem, či táto moja myšlienka bude inšpiráciou pre niekoho ale ak áno, tak budem rád. Je to zase vec, ktorá je všeobecne známa a myslím si, že zaznieva z rôznych zdrojov, ale keby sme dokázali, každý jeden z nás žiť život a správať sa tak, ako by som chcel, aby sa tí ostatní správali voči mne, tak si myslím že by sa nám žilo oveľa ľahšie a že by to pomohlo každému z nás.

MJ: Ďakujem veľmi pekne. Ja Vám prajem, aby sa Vám podarilo žiť život, ktorý je naplnený blízkosťou a láskou, s ľuďmi, na ktorých Vám záleží. Aby ste si raz mohli povedať, že ten život stál za to. A veľa radosti s vnúčikom...

pán Sýkora: :  ďakujem, ďakujem. Teším sa a dúfam, že to pre Vás malo zmysel.

MJ: Ďakujeme ešte raz veľmi pekne. Ďakujeme.