Keď bol otec Katkiných detí nevyliečiteľne chorý, požiadala o konzultáciu s psychológom Plamienka

MJ: Pekný deň prajeme všetkým a pozdravujem vás z nášho improvizovaného podcastového štúdia. Dnes by som vám rada predstavila príbeh, ktorý je pre mňa osobne, ale aj pre mnohých z nás v Plamienku, inšpirujúci, pretože je o odvahe ísť do neznáma a o odvahe nechať si pomôcť. Nielen sebe, ale aj vlastným deťom.

MJ: A vedľa mňa vítam pani Katku. Katka, dobrý deň.
KŠ: Dobrý deň.

MJ: Ďakujem vám veľmi pekne, že ste prijali naše pozvanie. Alebo moje pozvanie. A nabrali odvahu podeliť sa o kúsok vášho osobného príbehu. Preto, aby možno niekedy pomohol iným, ktorí zažili niečo podobné ako vy. Čo ste zažili?
KŠ: Ja veľmi pekne ďakujem za pozvanie. Porozprávam príbeh, alebo... Ako vy poviete.

MJ: Možno, čo sa vám stalo? Prečo sme sa vlastne dnes stretli?
KŠ: U nás v rodine sa stala udalosť, že mi zomrel môj bývalý manžel. Otec našich detí, Alenky, ktorá má 9 rokov, a Adamka, ktorý má 13 rokov. Nebolo to náhle, mal onkologické ochorenie, takže sme vedeli už asi rok a pol, že jeho choroba napreduje. Vedeli sme, kam to smeruje. Dostávala som rady od ľudí z okolia, ale aj aktívne som vyhľadávala pomoc, lebo som vedela, že to bolo a ešte aj bude veľmi náročné na spracovanie, najmä kvôli deťom. Takže som oslovila Plamienok.
MJ: Niekto vám o nás povedal, však?
KŠ: Áno, už predtým som komunikovala s niekoľkými psychológmi, aj detskými, o tom, ako komunikovať s deťmi, aj s Martinom, otcom detí, sme rozprávali o tom, ako im to povedať. Plamienok mi odporučili aj moji kolegovia a priatelia.

MJ: To je jedna z našich ciest, ako pomáhame ľuďom v podobnej situácii, keď majú niekoho vážne a nevyliečiteľne chorého, väčšinou rodiča. Rodiny majú deti, a teraz je otázka, ako im to povedať, čo im povedať a kedy im to povedať, aby im to pomohlo. Kde je hranica, čo všetko majú a nemajú vedieť?

MJ: Napísali ste nám online formulár, žiadosť o konzultáciu s psychológom. Ako si spomínate na ten rozhovor?
KŠ: Na začiatku to bola skôr telefonická konzultácia. To bolo ešte pred Martinovou smrťou. Vtedy sme sa rozprávali po telefóne, ako komunikovať s deťmi a koľko im povedať. Cítila som sa pod obrovským tlakom. Bolo to ťažké prenášať aj na Martina, lebo už bol veľmi slabý. Hľadali sme cestu a toto mi veľmi pomohlo.

MJ: Podarilo sa vám to zvládnuť s deťmi?
KŠ: Áno, rozprávali sme sa a podarilo sa. To bolo ešte pred jeho smrťou. Po nej sme mali osobné stretnutie.

MJ: Možno by to pomohlo aj iným maminám, ktoré sú v podobnej situácii. Ako vnímate, že to vaše deti zvládli s odstupom času, ako reagovali?
KŠ: Tým, že sme im dávkovali informácie postupne, na začiatku to boli nepresné, nejasné informácie. Ale keď sme už vedeli, že sa blíži koniec, snažili sme sa s nimi komunikovať konkrétnejšie, že tatino už nebude dlho žiť. Ja som potrebovala usmernenie, lebo som sa bála povedať čokoľvek – či to nebude príliš veľa alebo príliš málo. Dokonca som si zapisovala vety, lebo som nevedela nájsť správne slová. A deti, no, bolo to pre ne veľmi ťažké. Snažila som sa, aby s tatinom trávili čo najviac času a mali ešte nejaké zážitky. Ako to presne spracovávali, neviem, pretože moje deti veľa nerozprávajú o svojich pocitoch, ale verím, že im to pomohlo, a aj mne pomohlo vedieť, čo mám robiť.

MJ: Prežili ste ťažkú chvíľu, keď váš najbližší človek odchádzal. Kto vám bol oporou?
KŠ: Oporou mi bola moja rodina. Moja sestra priletela zo zahraničia. Mám aj kruh kamarátov, ktorí mi boli veľkou oporou, a tiež Martinova rodina. Všetci sme to prežívali spolu. A ku koncu, keď už bol Martin doma, nám pomáhala pani primárka Kryžanová s radovými sestrami. To bola obrovská podpora.

MJ: Ďakujem, že to hovoríte. Ja tiež pracujem v domácej paliatívnej starostlivosti a myslím, že má v živote svoje nenahraditeľné miesto.
KŠ: Boli úžasné, že časť toho bremena prebrali aj na seba.

MJ: Ako to zvládali deti? Spomínate si na to?
KŠ: Chodili sme často do nemocnice, aj deti chodili za tatinom. Veľmi pekne ďakujem zdravotníkom, že im umožnili chodiť za ním, bolo to úžasné Pomáhala mi aj rodina, ktorá deti brala, aby život nejako fungoval, tie denné rituály, keď už toho na mňa bolo príliš veľa. No a po Martinovej smrti sme sa vrátili do Plamienka.

MJ: A prišli ste sami, či s deťmi?
KŠ: Ja som prišla sama, aby som sa poradila s pani psychologičkou Jarkou Kosecovou. Radila mi, ako zvládnuť situáciu. Veľmi mi to pomohlo, to bolo fajn. Robili sme spomienkové predmety, náramky..aby sme nezabudli na tata.

MJ: Ako sa vám páčil letný terapeutický tábor, na ktorý ste prihlásili svoje deti?
KŠ: Ja sama som zažila, ako mi zomrel otec, keď som mala 18 rokov. Vtedy so mnou nikto nepracoval na tejto téme a cítila som sa veľmi osamelá, aj keď sme to prežívali v rodine spoločne. Takisto mi zomrel súrodenec 8 ročný, ale ešte pred tým ako som sa narodila. A to bolo u nás obrovské tabu. Takže som hľadala spôsob, ako svojim deťom čo najviac zmierniť toto utrpenie, aby sa naučili rozprávať o svojich pocitoch. Syn hovorí málo, tak som chcela, aby sa mu dostalo pomoci od odborníkov. Sama využívam odbornú starostlivosť a som za to veľmi vďačná.

MJ: Čo deti rozprávali, keď sa vrátili z tábora?
KŠ: Dcéra sa veľmi tešila, keď som jej povedala, že pôjde na tábor. Syn najprv nechcel ísť. Mala som obavy, či robím dobre, ale nakoniec som ho presvedčila. A keď prišli domov, obaja boli nadšení. Syn mal rád futbal a športové aktivity, a našiel si nových kamošov a dcéra povedala, že sa jej páčilo zistenie, že aj ostatné deti niekoho stratili a že nie je sama. A že sa im animátori veľmi pekne venovali.

MJ: Vnímali ste zmenu u detí, keď sa vrátili z tábora?
KŠ: Dcéra bola aj predtým veselá, ale u syna som si všimla rozdiel. Bol smutný a málo rozprával, ale po tábore sa viac usmieval a bol uvoľnenejší. Pred táborom bol veľmi naviazaný na mňa, ale po tábore sa zdalo, že našiel viac vlastnej slobody. Bola som veľmi príjemne až prekvapená.

MJ: To sme veľmi radi, že sa to tak udialo. Samozrejme, že keď s deťmi pracujeme, tak nie je to niečo, čo máme pod kontrolou, ale môžeme, do toho vložiť maximum srdca a vedomostí, ktoré máme. Takže možno len pre tých, ktorí nás počúvajú pre nás je to práca. Je to kopec premýšľania a úsilia, aj prípravy, a potom samotné vedenie tábora. Okrem psychológov a terapeutov Plamienka v ňom pracujú školení dobrovoľníci, ktorých vyberáme. Ktorí absolvovali polročný vzdelávací kurz u nás v Plamienku. Čiže sú tam ľudia, ktorí sú dlhodobo na to pripravovaní. A vieme, že potom tým deťom dokážeme pomôcť hlbšie, lepšie, viac, a potom nám sami povedia, že sú radi, že tam boli.

Často sa ma ľudia pýtajú, že čo je vlastne to, čo pomáha. Niektoré veci sa ťažko uchopujú slovami, ale asi je to vzťah. To, čo ste povedala, že deti cítia, že nám na nich veľmi záleží. A blízkosť rovesníkov. Naozaj, že nie sú sami. Je to dôležité aj pre dieťa, aj pre nás dospelých v konečnom dôsledku. A potom sú to tvorivé aktivity. Lebo jazykom detí je hra a tvorenie, ktoré je veľmi starostlivo vyberané. Tak, aby bol nejaký balans na tom tábore. Na jednej strane niečo, pri čom sa zabavia, čo robia radi, kde sa uvolnia, oddýchnu si, zasmejú sa. Ale aj tvorivé aktivity, kde majú možnosť trošku vyjadriť a odkryť, čo v tom vnútri vlastne je bolesť, smútok alebo hnev. Vlastne nejakým spôsobom vyjadriť to, ako mi je. Čím sú menšie, tým menej používajú slová a viac je to o otvorení. A samozrejme starostlivosť o telo. Musia sa dobre najesť, trošku sa vybehať, lebo však majú veľa energie, hlavne malé deti. Takže je to taký balans. A keď prispôsobujeme aj program, aj aktivity, rozdelíme ich podľa veku, čiže preto chodia aj tínedžeri, aj menšie deti, že tam tento rok boli 4 skupinky podľa veku a každá z nich má raz za deň, dve hodinky terapeutický program, ktorý nie je vždy, samozrejme, jednoduchý, ale deti vedia, že to má hranice od-do a vedia, prečo tam sú, že sa neprišli iba zabávať, ale prišli trošku spolu ujsť nejakú cestu a popracovať na sebe, aby im potom neskôr mohlo byť o niečo málinko lepšie. A to všetky deti vedia, preto robíme tie pohovory na začiatku. A či sa nám to podarí, to je, možno vo hviezdach, nevieme, ale keď sa nám to podarí, tak nám to dáva obrovskú satisfakciu a verím, že je našou povinnosťou deťom pomôcť. Podať im tú pomocnú ruku, keď sú slabé a zraniteľné, ale majú zároveň aj veľa sily v sebe a že možno raz, keď oni budú dospelé, tak budú môcť potom pomôcť niekomu inému, ale možno ten život bude o niečo menej bolestný, a možno budú mať pocit, že nie sú sami a že tá pomoc existuje. To je to, čo chýbalo možno vám, keď taká pomoc nebola.

MJ:A čo ďalej? Asi život je cesta do neznáma. Neviem, premýšľali ste, že čo ďalej vy, deti? Ako vnímate život teraz?

KŠ: No ja musím povedať, že posledné mesiace tak nejako strašne rýchlo v takom nejakom zmätku ubehli. Že sme sa nejako nestačili veľmi teda ja osobne zastaviť. A až tak to neskôr na mňa osobne dolieha tak neskôr trošku, keď tak človek spomalí a začne aj spomienky si vybavovať a aj ten smútok prichádza tak intenzívnejšie, by som povedala u mňa. U detí badám, že sa to trošku začína tak stabilizovať v tom zmysle, že ten deň ma nejakú štruktúru, lebo boli také celé, veľmi nejaké rýchle a spomínajú na tatina a to je vlastne ich prejav, lebo moje deti veľmi o tých emóciách nerozprávajú a keď sa rozprávame, tak tiež už nie je veľmi veľa, ale skôr je to formou takou, že spomínajú kde boli a tam by sme mohli ísť. Takže sa tak snažím vlastne im vychádzať v ústrety, že poďme tam, kde boli s tatom. Čiže tieto spomienky privracajú, ale teraz ako by ten život začal nabrať takú pevnú oporu, že ako by sme trošku stáli nohami. No a tak snažíme sa. V podstate každým dňom.

MJ: Ja ešte prezradím, dúfam, že môžem, že ste deťúrence prihlásili do terapeutických skupín? Čo vás k tomu viedlo? Alebo poviem to tak, že možno by sa ľudia, ktorí nás počúvajú, pýtali, že tak boli ste v tábore, boli ste na konzultáciách, prečo ste ich prihlásili do skupín?

KŠ: Jednak som sa aj rozprávala po tábore a vlastne to som veľmi chcela. Taký ten pohľad už naozaj psychológov, lebo však v tom tábore teda máte aj psychológov, že čo si oni myslia, lebo častokrát neviem, že či to, čo si ja myslím je úplne to najsprávnejšie a potrebujem mať viac tých zdrojov. Vlastne dostala som radu, že dobré by bolo, aby sme pokračovali, aby teda hlavne syn, aby sa naučil viacej otvárať, lebo on to drží veľmi v sebe a toho sa trošku bojím. A nejako v tomto sama neviem veľmi veľa urobiť. Mne sa až tak neotvára. A takisto jednak si myslím, že mu to pomohlo, aj tak mu bolo povedané a verím v to. A takisto ten tlak na seba, čo cítim, tým pádom môžem rozložiť aj na iných. A to je veľmi aj pre mňa veľmi ozdravné.

MJ: Veľmi vám chcem poďakovať za dôveru, pretože zveriť dieťa iným to je ako dať to najcennejšie. Tak ďakujem teda, že nám dôverujete. A skupina je taká hlbšia terapeutická práca detí, že na tom tábore je to intenzívne, ale je to týždeň, čo je relatívne krátka doba. A vlastne skupiny bežia od októbra do mája. Je to jedenásť stretnutí pravidelne každé dva týždne v piatky. Už po škole, pred víkendom, dve hodinky po obede a sú u nás tri skupiny súčasne, paralelne. Skupina rodičov, skupina detí a skupina tínedžerov a je to taká pravidelnejšia, hlbšia práca.

Neviem, či to prstová práca je dobré, ale nenapadám asi, keďže sa trochu odborne v tej oblasti pohybujem. Proste takéto stretávanie, ktoré trvale inšpiruje a niekam nás núti kráčať spolu, ale nie som pritom sám. Takže držím palce, aby, verím tomu a veľmi by som si priala, aby boli deti spokojná a vy tiež samozrejme. Uvidíme, začneme v októbri, tak uvidíme neviem, čo vám povedia, keď budú prichádzať domov.

MJ: A čo vy? Uvažovali ste i vy?

KŠ: Áno, ja jediné, prečo som sa ešte neprihlásila, lebo som bola vyrušená v tom treťom kliku. Takže ja to plánujem. Určite, myslím, že to je človek má možno tendenciu trošku tak unikať, zabúdať, aby unikal bolesti, ale ona nakoniec si nás aj tak nájde a potom to príde tak nečakane. Takže myslím si, že takéto postupné dávkovanie a učenie sa pracovať s bolesťami, aby človek neunikal, pre to mi je fajn a myslím, že ja to tiež potrebujem a chcela by som. A takisto, áno, vzor je asi to najlepšie pre deti, takže keď im poviem, sa im nebude chcieť, lebo však predpokladám, že to nebude tak, že tešíme sa každý raz. Tak im poviem, že tak idem ja a potrebujem sprievod, tak ma budú sprevádzať deti. Takže ja plánujem, áno. A ja by som sa tiež veľmi chcela poďakovať vám, celému Plamienku a ľuďom. Ja v podstate hovorím aj medzi zdravotníkmi, ja sama som zdravotník, že vidieť ľudí, toľko dobrých ľudí, naozaj s takým poslaním, je to veľmi náročné, aj pre ostatných to musí teda pre vás byť. Predsa len sú to ťažké veci, takže ja som veľmi vďačná, že ste. A že takto tú prácu robíte za nás všetkých. Ďakujem.

MJ: Ďakujeme veľmi pekne aj my, a tak snáď sa uvidíme. A ďakujem všetkým, ktorí ste nás počúvali. Keď len jedno slovo vás inšpiruje, alebo vás niekam posunie, povzbudí, budeme sa tešiť. A sledujte nás. Do počutia. Možno dovidenia.