Pomáham smútiacim deťom ako dramaterapeutka: zdieľam život na javisku i v duši

Aj tento rok počas dramatoterapeutických skupín v Centre smútkovej terapie PLAMIENOK n.o. pripravujeme spolu s deviatimi smútiacimi deťmi a adolescentami divadelné predstavenie pre verejnosť.  Pracujem v Centre smútkovej terapie v Plamienku ako dramatoterapeutka a sprevádzam ich ako človek, ktorý sám v mladosti prežil stratu v rodine.  Pomáham ja im, či aj oni mne? Pomáhame si navzájom a tak to často v živote chodí. Divadlo je predsa život a život je divadlo. A učiť sa jeden od druhého a rásť môžeme na oboch pódiách...

Aj ja sama som stratila sestru. Bola pred tým dlho chorá. Nebolo to ľahké obdobie pre nikoho z našej rodiny. Už počas toho ako bola chorá som sa snažila hľadať aký je zmysel utrpenia, kládla som si otázky prečo je ona chorá a ja zdravá, prečo Boh toto všetko dovoľuje... Tých otázok bolo mnoho. Zároveň ma vždy zaujímala aj praktická stránka ako pomôcť jej a potom aj iným v bolesti života. Možno aj toto ma priviedlo popri štúdiu bábkoherectva aj na štúdium liečebnej pedagogiky, pretože ma to vždy popri umeniu ťahalo aj do pomáhajúcej profesie. Sestra mi zomrela, keď som bola v treťom ročníku a vtedy som začala vnímať existenciu Plamienka ako detského mobilného hospicu, už vtedy ma téma pomoci nevyliečiteľne chorým deťom nejakým spôsobom priťahovala. Keď som videla možnosť absolvovať kurz paliatívnej starostlivosti a pomoci smútiacim rodinám po strate, bolo to pre mňa ako znamenie.

Smútenie prináša rôzne emócie, rôznej intenzity, pochybnosti otázky..., píše odborná literatúra, no ono to píše sám život. Áno je to tak, myslela som si, že stratiť niekoho znamená cítiť najmä smútok, ale pamätám si, aká som bola zaskočená vlastnými silnými pocitmi viny. Čo všetko som mohla ešte spraviť v našom vzťahu so sestrou viac alebo lepšie, mohla som byť viac prítomná, viac trpezlivá, viac chápajúca, viac, viac, viac... Cítila som tiež, že moji rodičia sú  veľmi zasiahnutí stratou prvorodenej dcéry a preto som chcela byť ja silná, veľmi som túžila, aby im bolo lepšie. Oni sami potrebovali čas a priestor pre seba. Oporou mi boli kamaráti,  mala som spoločenstvo blízkych ľudí, priateľov a v duši nádej a vieru, že láska je silnejšia ako smrť. Svoje pocity som však nemohla zdieľať s nikým. Vina a strach ma občas prepadli aj dlho po tom.  Dievčatá na našej drama skupine sú oveľa mladšie ako som bola vtedy ja. Všetky stratili blízkeho, rodiča, brata či sestru a všetky to v živote nemajú ľahké. Majú ale dnes možnosť byť spolu na  našom plamienkovskom javisku, hrať sa a zabávať, otvoriť svoje vnútro, navzájom sa podporiť a porozumieť si. Majú vedľa seba dospelých, terapeutov, ktorí im javisko pripravili, ktorí sú s nimi. Rozmýšľam nad tým, aké by to bolo keby som na podobnom javisku vtedy stála aj ja. Aké by to bolo s niekým svoju stratu zdieľať, nebyť na to sama, cítiť, že mi niekto z ľudí rozumie.

Nakoniec, možno práve pre to všetko zažité ma moja cesta životom priviedla do oblasti pomoci smútiacim deťom. Terapeutické kurzy aj osobné stretnutia mi pomohli posunúť sa vpred. Cesta rozvoja a rastu nikdy nekončí. Po čase som sa stala dramaterapeutkou. Pozerám sa na dievčatá, prežívam s nimi blízkosť, mám pocit, že si rozumieme. Hoci o svojej sestre s nimi nehovorím, v duchu sa opäť vraciam k sebe samej, a k tomu, čo som prežila. Všetko mi zrazu dáva väčší zmysel a naplnenie. Spolu s nimi sa bezstarostne smejem i napriek  prežitému. Uvedomujem si viac čo nám bolo dopriate a nie len to, čo nám osud vzal. V divadle je všetko možné. Spolu s nimi si staviam vlastný svet, ktorý sa prenáša aj do toho skutočného. Na našom mini javisku zaznievajú slová lásky a porozumenia, ktoré dievčatá nestihli mame či bratovi povedať, možno nebol čas, alebo vtedy chýbala sila. No tu v bezpečí nášho kruhu nás spája nielen strata ale aj tvorivosť, láska k divadlu a chuť ísť v živote ďalej a naplno. Slová a gestá majú veľkú moc. Keď ich povieme, alebo ich aj zahráme, cink - zrazu akoby sa to stalo. Odvážili sme sa v duši, odvážili sme sa na javisku, odvážime sa aj v ďalšom živote.

Nové farby života a radosť, ktoré spolu na drama skupinách v Plamienku objavujeme a zažívame, sú plné inšpirácie. Každý si nájde aspoň jednu. Neveríte? Príďte sa pozrieť na divadelné predstavenie. Všetkých vás srdečne pozývame. Takže, vidíme sa v marci, opäť v Slovenskom národnom divadle!